Autor je politológ
Mohli by sme si s učiteľkou z Pelíškov povzdychnúť, že sa nám tu rozmohol taký nešvár. Politici veľmi často používajú neslušné slovíčka. Hlavne jedno slovo. Je to slovíčko... politikárčiť.
Problém nie je v slovíčku samotnom, ale v tom, že sa z normálnej aktivity stalo niečo hanlivé. Čo iné by mal politik robiť? A ako sa zo slova, ktoré naznačuje, že politik si robí svoju robotu, stalo niečo neslušné?
Tak ako opakovanie banalít nie je náplňou politológie, hoci by sa to divákovi televíznych správ tak mohlo javiť, tak ani negatívna skúsenosť s konkrétnymi politickými zástupcami by nemala robiť zo slova politika vulgarizmus. Politikom sa človek stáva v momente, keď sa ponúkne ako kandidát na verejné zastupovanie postojov občanov. A platí to od Andreja Kisku po starostu Blatnej Polianky. Je jedno, či noví, alebo starí, všetci sú politici.
Prácou politikov je formovať verejný záujem a napĺňať ho obsahom. Neexistuje však jeden jediný bezkonfliktný všeobecne prijateľný „verejný záujem“, ktorý treba len správne raz a navždy zadefinovať. Neexistuje ani nezávislý odborník, ktorý nám naordinuje správny ventil, jediný správne fungujúci zákon. Verejný záujem sa nezjaví vlastným pričinením ani nemôže byť naordinovaný. Vzíde až z konfliktu rozličných hodnotových postojov zastúpených politickými aktérmi.
