V Boha začala veriť, keď jej nad hlavou preletela raketa a zapichla sa príliš ďaleko na to, aby jej postrapatila účes. (Foto: Ilustračné SITA/AP)Žena z metropoly Doneckej ľudovej republiky hovorí: „Naše rodinné úspory sa za rok úplne rozplynuli. Najviac sme minuli za pohreby.“
TEXT: Petra Procházková
[content type="longread-pos" pos="left"]
Dnes píše Petra Procházková, redaktorka SME a Lidových novín.
[/content]
S veto! Sveto, počujete ma? Ako sa máte?“
Bola to jedna z najhlúpejších otázok, akú som za svoju kariéru položila. Volala som Svetlane iba druhýkrát do východoukrajinského Donecka, metropoly tzv. doneckej ľudovej republiky vyhlásenej proruskými separatistami. Bol december 2014 a ja som práve trpela nedostatkom novinárskej invencie aj prostej ľudskej empatie.
„Ako sa asi tak môžem mať,“ odpovedala vtedy napodiv bez väčšieho náznaku nevraživosti, zato s neskrývaným údivom.
Aspoň ho nič nebolelo
Sedím pri pive v našej dedinskej krčme. Je júl 2015. Z našich telefonátov sa stala pravidelná seansa. Všetky sa mi ukladajú do pamäti ako kapitoly divného románu, čo nemá žiadny spád. Semtam využijem Svetu na moje novinárske ekvilibristiky, občas mi pomôže jej svedectvo dokresliť kolorit donbaskej reality. Už ju na prácu nepotrebujem. Všetko zaujímavé mi dávno povedala.
Je naliehavo zúfalá až otravná. Nazbierané ľudské nešťastie človeka nedojíma viac a viac, ale unavuje a vyvoláva výčitky svedomia, ktoré môže človek zahnať len tým, že prestane historky o utrpení a ľahostajnosti sveta počúvať.
[content type="citation"]Keď sa vlani konalo referendum de facto o pripojení Donbasu k Rusku, Sveta s celou rodinou bežala k urne a už-už ako svojho prezidenta videla Vladimíra Putina.[/content]Ako sa asi tak môže mať štyridsaťpäťročná žena, ktorá do jari 2014 videla vojnu len v televízii, a teraz sa ocitla v jej epicentre? V pondelok 13. júla sa mi vôbec nechce vytočiť donecké číslo. Potom to urobím.
Zašepká do telefónu. „Teraz zaspal,“ myslí svojho druha Seriožu. „Poriadne sa napil a zaspal. Chceli sme ísť na cintorín, ale nakoniec sme zostali doma. On, Seriožka, celý deň preplakal. Však vieš prečo...“
Preto sa mi nechcelo volať. Zase si musím vypočuť, ako by jediný syn Seriožu, Svetlaninho druha, slávil v pondelok 13. júla tridsiatku. Prvého októbra 2014 ho zasiahla črepina priamo na ulici Donecka tak nešťastne, že jeho telo museli zozbierať do vreca po kúskoch.
„Aspoň ho nič nebolelo,“ usúdila Sveta, keď mi o jeho smrti rozprávala prvýkrát.
Pahýle dobré
Zato jej brata Jurija stretnutie s črepinou bolelo až veľmi. Najskôr nechcela o tragédii, ktorá ho postihla, vôbec hovoriť. Až tesne po novom roku jej volám a hovorím: „Pekný nový rok a začínajúce sa pravoslávne Vianoce.“ Myslím, že ich Sveta vníma, aj keď je vychovaná na sovietskej komunistickej ideológii a v Boha začala veriť až pred niekoľkými týždňami. Vtedy jej nad hlavou presvišťala raketa a zapichla sa príliš ďaleko na to, aby jej postrapatila účes.
