Ľudia sa dnes organizujú spontánne a príležitostne, väčšinou v prípade veľkých káuz, ako napríklad výstavba garáží na Bratislavskom hrade, alebo čo je žalostnejšie, proti prisťahovalcom. (Foto: SME - Jozef Jakubčo)Cena za angažovanosť v boji proti Mečiarovi sa však z pohľadu toho, ako mala občianska spoločnosť vyzerať a čím sa stala, javí privysoká.
TEXT: Michal Havran
[content type="longread-pos" pos="left"]
Dnes píše Michal Havran, teológ a šéfredaktor jetotak.sk.
[/content]
S lovenské mimovládne organizácie to nikdy nemali ľahké. Až príliš často museli v časoch, keď krajina zápasila o modernizáciu, nahrádzať prácu politických strán. Ich politická angažovanosť Slovensku pomáhala, no zároveň ich zamestnávala niečím, čo nebolo podstatou myšlienky občianskej spoločnosti. V niektorých momentoch bez toho, aby mali na výber, vstúpili do otvoreného politického zápasu.
V tomto období a tiež v spôsobe, akým vtedajší tretí sektor chápal svoje spoločenské poslanie, sa zrodila nedôvera k ich pôsobeniu. Z niektorých mimovládnych organizácií sa stali parapolitické nátlakové skupiny, akási predzvesť neskorších think-tankov.
Nadšenie a viera v zmenu spoločnosti boli v treťom sektore úprimnejšie ako v straníckych dielňach, ktoré dodnes produkujú politické dokumenty, analýzy a odborné konferencie. Cena za angažovanosť v boji proti Mečiarovi sa však dnes, z pohľadu toho, ako mala občianska spoločnosť vyzerať a čím sa stala, javí privysoká.
Ako korporácie
Mimovládne organizácie stoja podľa všetkých teórií a skúseností na okraji politického života, nezaujíma ich personalistika, ale myšlienky, nakoniec, samy ich ponúkajú a podrobujú kritike. Napriek tomu, že mali byť symbolom slobodnej angažovanosti, prechodným štádiom k systému bez strán a oporou pre tých, čo boli s politikou v konflikte, dostali sa inam.
V západnej Európe na seba preberali v mnohých činnostiach úlohy cirkví, boli akýmisi sekularizovanými cirkevnými organizáciami, s metafyzikou ukotvenou nie v šírení kresťanstva, ale v ľudských právach.
