Malá žltkastá machuľa s tmavými škvrnami. Ešte pred pár mesiacmi sme práve takto poznali bývalú deviatu planétu našej slnečnej sústavy, prípadne sme si Pluto predstavovali ako jasnú bodku obklopenú inými žiariacimi bodmi – jeho mesiacmi.
Dnes už vieme, že farbou sa ponáša na Mars, na jeho povrchu je oveľa menej kráterov, ako odborníci predpokladali. Pokrývajú ho hory vysoké kilometre a tvorené ľadom. Tento ľad má však s tým v našich mrazničkách spoločné pramálo. Stačilo však pár fotografií a zmenili všetko, čo o tomto vesmírnom telese vieme a umožnili nám uvidieť to, čo dosiaľ žiaden človek nikdy nevidel.
Ukázali však ešte čosi dôležitejšie: že zvedavosť je nielen to, čo poháňa vedu, ale aj celú ľudskú spoločnosť. Je to hybná sila, ktorá nás nabáda pozrieť sa za ten kopec v diaľke na obzore, je nutkaním vyskúšať skrížiť túto trávu s tamtou trávou či nechať Petriho misky s kultúrami kdesi na stole v laboratóriu, alebo... poslať vesmírne sondy do končín, kde človek ešte nikdy nebol.
