Sonda NASA New Horizons nám po deviatich rokoch putovania priblížila päť miliárd kilometrov vzdialenú tvár Pluta. Už nie planéty, keďže Pluto o tento status pripravil 24. augusta 2006 astronomický kongres v Prahe.
Ozaj, prečo to vlastne ľudstvo robí? Prečo pociťujeme potrebu vynaložiť astronomické sumy na astronomický výskum?
Prečo chceme vidieť povrch Pluta či Marsu, objaviť tmavú hmotu a zistiť, či okrem nás existujú vo vesmíre aj iné inteligentné bytosti? (Možno, aby nás utešila z takto položenej otázky vyplývajúca premisa, že my sami inteligentnými bytosťami sme...)
Človek pri skúmaní vesmíru zákonite vníma svoju nepatrnosť. A ak je niečo pozitívne na vývoji ľudstva, potom je to jeho chuť spoznávať nespoznateľné, vysielať sondy k planétam, skúmať nekonečný priestor, ktorého sme nepatrnou súčasťou, podobne ako zákonitosti, z ktorých vyplýva naoko samozrejmá podstata hmotného sveta, nepochopiteľné a nepolapiteľné zákutia kvantovej mechaniky či relativistickej fyziky.
Radi by sme vedeli, či Boh hrá, alebo nehrá kocky. A ak hrá náhodou karty, radi by sme mu do nich nazreli.
Planetárium či developeri
Na Slovensku však máme neopakovateľnú príležitosť žiť v spoločnosti, ktorá tento rozmer ľudského bytia – teda zvedavosť a schopnosť klásť si otázky súvisiace s našou existenciou – nijako nevyzdvihuje. Ba práve naopak.
Nanucuje nám dojem, že najvyšším poslaním človeka je zbaviť sa zbytočných otázok, abstraktného myslenia a oddať sa nakupovaniu značkového tovaru v hypermarketoch a výhodným volaniam z mobilov.
Mohli by sme sa utešiť, že ide o príznak konzumného života. Slováci sú však v ignorovaní zázrakov vesmíru a prírody tak trochu špecialisti.
Bratislava je vzácnym príkladom hlavného mesta, ktoré nemá observatórium ani planetárium. Ako nedávno pripomenul práve denník SME, o jeho vybudovanie sa nadšenci snažia už dlho. Astronómov svojho času prichýlilo PKO, pred pár rokmi dostali „padáka“ aj odtiaľ.
Viaceré verejné priestranstvá, kde boli na takýto objekt vhodné podmienky, zhltli a zastavali developeri. Najvarovnejším prípadom je kopec nad Hlavnou stanicou nazvaný Stráže, kde za socializmu trónili rušičky na rušenie štvavých západných vysielačiek.
