Autor je profesorom demokracie, ľudských práv a žurnalistiky na Bard College.
Vidkun Quisling, nórsky vojnový fašistický vodca, ktorého meno sa stalo synonymom kolaborácie so zlom, býval s manželkou v pomerne grandióznej vile neďaleko Osla. V tejto vile dnes sídli Nórske centrum na výskum holokaustu a náboženských menšín, čo je pekná premena poškvrneného miesta.
Zákaz pre Židov
Začiatkom tohto roka som toto centrum navštívil, aby som si prezrel úchvatnú expozíciu venovanú prvej ústave nezávislého Nórska, vyhlásenej v roku 1814.
Bol to pozoruhodne osvietený a pokrokový dokument, ktorý zostavili vzdelaní učenci znalí histórie, práva a filozofie. Niektorí boli expertmi na grécku antiku, iní na starú hebrejčinu, ale všetci patrili medzi zapálených čitateľov Kanta a Voltaira.
V spomínanej ústave však existuje jedna neobvyklá klauzula: článok II vyhlasuje slobodu vyznania v luteránskom štáte, avšak s výhradou, že „Židia budú mať stále zakázané vstupovať do ríše“.
Toto ustanovenie bolo už vtedy zvláštne. Napoleon, ktorý v tom istom roku utrpel porážku, totiž zaistil Židom na dobytých územiach občianske práva. A krátko predtým, než sa klauzula stala súčasťou nórskeho práva, udelil dánsky kráľ Židom vo svojej ríši občianstvo.
Na nórskej ústave z roku 1814 však nie je najzaujímavejšie, že túto klauzulu obsahuje, ale prečo ju obsahuje. Intelektuáli, ktorí ústavu vytvorili, neboli vedení rasistickými motívmi; nepredpokladali, že Židia sú biologicky podradní.
