Aj keď si premiér Fico s pátosom pripomenul včerajšie 23. výročie vyhlásenie zvrchovanosti Slovenska – a hlavne svoje vlastné hlasovanie zaň – asi máloktorý Slovák pri tejto príležitosti s hrdosťou preskakuje ponad vatru, či si aspoň pripije (hoci piť sa dá na čokoľvek...)
Išlo o akt viac politický ako spontánny a ľudový. Gesto, ktorým slovenský parlament nadradil slovenské zákony nad federálnymi, malo byť najmä signálom pre českú reprezentáciu, že spoločný štát v dovtedajšej podobe nemôže existovať.
Česká strana to takto aj pochopila, čo potvrdilo aj následné odstúpenie prezidenta Václava Havla z postu československého prezidenta.
A keďže českí politici trvali na postoji „buď federácia ako doteraz, alebo radšej nič“, udalosti napokon nevyhnutne viedli k definitívnemu rozchodu oboch republík.
Možno to tak bolo lepšie, povieme si dnes. Obe krajiny sú aj tak úzko previazané, akurát sa Česi a Slováci nemusia navzájom jedovať s politikmi na jednej či druhej strane: Slováci sa nemusia červenať za Miloša Zemana, nezaujíma ich Andrej Babiš a Čechov zasa môže tešiť, že nemajú nič spoločné s Robertom Ficom.
Inak uplynulých dvadsaťtri rokov pridalo akurát viac vrások na tvárach vtedajších politických protagonistov – na politickom dozrievaní Slovenska sa však veľmi nepodpísalo.
Keď sa pred starou budovou parlamentu v Bratislave tlačil 17. júla 1992 rozvášnený dav a hrozilo, že napadne predstaviteľov KDH – ktorí spolu s maďarskými poslancami Deklaráciu o zvrchovanosti SR nepodporili – Mečiar vtedy štátnicky prehovoril ku svojim priaznivcom: „Nechajte ich odísť, odchádzajú do minulosti.“
