Autor je výtvarník a spisovateľ.
Na ceste do Umbrie som sa zastavil v Benátkach, takže na bienále som sa dostal takrečeno náhodou. Roky som sa tejto prehliadke súčasného umenia programovo vyhýbal.
No keďže všetky zásady, ktoré nevychádzajú z univerzálnej etiky, sú iba privátnymi skladačkami ega, nebol problém jednu z nich porušiť a vstúpiť do parku Giardini, kde je inštalovaná hlavná časť bienále.
Ak budeme vychádzať z tézy Marka Rothka, že umenie je buď extatické, alebo za nič nestojí, potom treba potenciálnym návštevníkom odporučiť, aby sa parku Giardini zďaleka vyhli.
Ak však upustíme od Rothkovej vysokej latky, pokojne môžeme pripustiť, že v širokej ponuke malieb, sôch, videoprojekcií a inštalácií si každý návštevník nájde niečo zaujímavé. Mňa napríklad upútal fakt, že národné pavilóny bohatších krajín boli klimatizované.
Aj to je spôsob, ako predĺžiť divákovu prítomnosť v pavilóne. Hoci mu telom nelomcuje extatická triaška, aspoň si ho príjemne vychladí.
Viacerými inštaláciami sa prevalila módna vlna súčasného novomarxizmu. Skôr než stereotypné tematizovanie sociálnych otázok by nejeden divák isto viac ocenil, ak by zasiahla aj cenu vstupeniek. Prevažná časť výtvarných projektov sa niesla v postkonceptuálnom duchu.
