Autor je politológ
Diskusia o partokracii je u nás už staršia než priemerná dĺžka dožitia strán. Je už takou pevnou súčasťou politického folklóru, že sa ňou paradoxne zaklínajú aj zakladatelia nových strán.
Minulý týždeň sa najnovším zaklínačom stal Eduard Chmelár. Chce odstrániť partokratický systém, ktorý údajne dusí našu krajinu. Zdôraznil pri tom, že on vlastne nezakladá stranu, ale hnutie. Ako keby v tom bol nejaký podstatný rozdiel.
Pri nadávaní na partokraciu ľudia zvyknú myslieť dve veci: buď len vyjadrujú nespokojnosť s ponukou súčasných strán, alebo sa im nepáči, že o dôležitých otázkach sa rozhoduje v centrálach politických strán. V prvom prípade je to len jazykové nedorozumenie – kritiku konkrétnych strán možno vyriešiť ich zmenou, alebo volením a zakladaním strán iných.
V druhom prípade sa nám tu črtá nedorozumenie priam klausovských rozmerov. Kde inde ak nie v stranách by sa mali tieto zásadné rozhodnutia prijímať?
Nedajme sa pomýliť sklamaniami z konkrétnych strán, tzv. partokracia nie je nič iné než demokracia so psou hlavou. Zastupiteľská demokracia nedokáže plne fungovať bez politických strán, lebo tie organizujú a koordinujú záujmy občanov.
Sú to strany ako politické organizácie, ktoré spájajú podobne zmýšľajúcich občanov a formulujú návrhy politík. Strany sú viac ako zoznam kandidátov, sú zárukou programu, ktorý sa pokúsia presadiť. Bez strán by sme volili jednotlivcov s osobnými heslami a len ťažko by sme vytušili, na čom sa dohodnú po voľbách. Strany tiež usmerňujú a zlaďujú svoje osobnosti, vďaka čomu vieme, že ich rozhodnutia budú podliehať nejakému predvídateľnému organizačnému princípu.
Opakom straníckej organizácie sú potom projekty ako OĽaNO, ktorých jediným princípom je svojvôľa ich zakladateľov.
Samozrejme, politické strany sa dnes menia, zameriavajú sa viac na osobnosti než program a štruktúru. Snažia sa tak vyrovnať so stratou napojenia na meniacu sa spoločnosť, s rozdrobenou mediálnou pozornosťou, nástupom technológií, rastúcou nedôverou a očakávaniami občanov.
