Jelena Masjuková sa v 90. rokoch venovala rusko-čečenskému konfliktu. (Foto: Ilustračné TASR/AP)TEXT: Petra Procházková
[content type="longread-pos" pos="left"]
Dnes píše Petra Procházková, redaktorka SME a Lidových novín.
[/content]
V ideli sme sa len niekoľko hodín pred tým, než sa jej stala tá lapália. Čo, lapália. To strašné nešťastie, ktoré poznačilo jej život tak zásadne, že tú veselú, odvážnu a krásnu Jelenu Vasiljevnu som už nikdy nestretla.
Bolo to 10. mája 1997. Skoro ráno. Spala som v hosťovskej izbe v hlavnom štábe čečenskej gerily, ktorá sa vtedy nazývala pravidelnou armádou Čečenskej republiky Ičkeria. Na rusko-čečenskom fronte bol celkom pokoj. Čečeni si - čiastočne právom - mysleli, že vojnu majú vyhranú. Zvolili si prezidenta, vymenovali vládu, ustanovili súdy a v ruskom obkľúčení sa pokúšali vybudovať štát. Veľmi im to nešlo, pravda.
Statočná a slávna
Jelena Masjuková, toho času najslávnejšia ruská novinárka, najlepšia vojnová spravodajkyňa na Kaukaze, statočná a pracovitá žena s veľkými ambíciami i talentom, mala zvučný hlas. Pretierala som si oči a počula som, ako jeden z najlepších veliteľov čečenskej gerily Aslanbek Ismailov nezvyčajne naliehavým hlasom hučí do Jeleny: „Nebudú ťa otravovať. Ani o nich nebudeš vedieť.“
[content type="longread-pos" pos="left"]
Jelena Masjuková
Narodila v januári 1966. Je nositeľkou mnohých medzinárodných ocenení za novinárskú prácu. Píše pre opozičný denník Novaja gazeta, ale je tiež členkou Rady pre rozvoj občianskej spoločnosti a ľudské práva pri prezidentskom úrade. Venuje sa ľuďom, ktorí si prežívajú rovnaké traumu, ako kedysi ona:
- Odhalenie krutej vraždy tridsaťpäťročného väzňa Alexeja Sangina
- Závet Nadeždy Savčenkovej - Masjuková sa snaží navštevovať a udržiavať pravidelný kontakt s touto ukrajinskou letkyňou, unesenou z Donbasu do Ruska, kde jej hrozí dlhé väzenie
- Poukazuje na prípad Jurija Sološenka nespravodlivo obvineného zo špionáže
- Dokumentuje osudy Čečenov obvinených z vraždy opozičného lídra Borisa Nemcova - a snaží sa dokázať, že sú týraní a mučení.[/content]
Právom mal prezývku Malý Aslanbek. Pretože ďalší skvelý veliteľ zvaný Veľký Aslanbek ho prevyšoval o hlavu. Občas za nimi chodil veliteľ najznámejší a najváženejší - Šamil Basajev. Skrátka, bolo to dúpä čečenských zbojníkov, o ktorých sa už vtedy písali legendy. O ktorých kolovali zvesti ako o hrdinoch a novodobých rytieroch, ale aj ako o vrahoch a únoscoch.
Raz mi môj čečenský známy Zaur Achmatovič, starší múdry muž, poradil: „Ak nechceš, aby ťa v Čečensku olúpili, musíš sa priateliť s hlavným lupičom. Ak nechceš, aby ťa vyhodili do povetria, ubytujte sa v dome hlavného teroristu. A ak nechceš, aby ťa uniesli, vyber si za ochrancov hlavných strojcov únosov.“
Neviem, či Aslanbekovci a Basajev boli aj únoscami, ale ako absolútny vládcovia v krajinke, kde každý vedel o všetkom skôr, než sa to stalo, niesli obrovskú zodpovednosť za každý zločin. A predovšetkým za tých, ktorí mali rovnako ako oni obrovskú zásluhu na vyhnaní ruskej armády z Čečenska, a svoje zásluhy premenili na nemiestne privilégium konať zlo.
Bez ochranky
„V žiadnom prípade,“ počujem hlas Masjukovej z prízemia. Nie je naštvaná. Skôr veselá, spokojná, teší sa na ďalší deň. Chcela natáčať reportáž z čečenskej dediny vyrabovanej ruskou armádou.
Rýchlo sa obliekam, možno sa s Jelenou naraňajkujeme. Nevídame sa často. Ona nikdy, zo zásady, neprijala ponuku zbojníkov bývať v ich skrýši. „Je to neprofesionálne. Nemôžem bývať u niekoho, kto je jednou stranou konfliktu,“ čudovala sa, ako som ochotná pre vlastnú bezpečnosť popierať princípy nezávislosti novinárskej práce.
Jelena je vysoká, statná žena s tmavými očami a priamym pohľadom. Keď to hovorí, nemožno jej neveriť.
Namietam, že otázka je buď, alebo. Buď v Čečensku budem pracovať, i keď pod dohľadom hlavní mojich bodyguardov z radov zbojníkov, alebo pôjdem domov. Nechcem, aby ma uniesli, nieto zastrelili. A inú možnosť, ako sa nechať chrániť Čečenmi, nevidím. Pokrčila plecami: „Ja si zase nedokážem predstaviť, ako robiť rozhovor s vojnou utrápenou babkou, pýtať sa jej, ako sa k nej správajú čečenskí zbojníci, keď dvaja z nich ti stoja po boku s nabitými samopalmi.“
Nezhodli sme sa. Ja som si zvolila bezpečnosť čečenskej skrýše, ona bývala v súkromí a do štábu prichádzala robiť rozhovory, po rady a informácie. Ako 10. mája 1997.
„Nie, naozaj nie. Žiadnych tvojich bodyguardov nechcem,“ počujem stále len Jelenin hlas. Až neskôr zisťujem, že s ňou prišiel aj jej kameraman Iľja Morďukov a zvukár Dmitrij Olčev. Mlčia. Myslím, že títo dvaja sa trochu boja.
V poslednom čase unášajú azda všetkých novinárov a humanitárnych pracovníkov, ktorí prekročia čečenskú hranicu. Robia to čečenskí banditi, občas aj ruské tajné služby, ktovie. Niektorí rukojemníci sú popravení, pretože rodina, organizácia alebo redakcia nezaplatili včas.
„Hlúpa si,“ počujem ešte Malého Aslanbeka, potom buchnú dvere auta a Jelena s vodičom a kolegami miznú.
Sto dní v zajatí
Ak niekto v 90. rokoch opísal rusko-čečenský konflikt ako boj Čečenov za slobodu, bola to ona. Na skvelej ruskej stanici NTV vytvorila zvláštny romanticko-realistický obraz Čečenov - horala, ktorý vzdoruje ruským tankom a bombardérom, mstí sa za svoje mŕtve ženy a deti a je odhodlaný zomrieť len pre úplne nesplniteľný cieľ - samostatné Čečensko.
