Autor je výskumník v American Enterprise Institute vo Washingtone
Keď sa počas návštevy Richarda Nixona v Číne v roku 1971 spýtali čínskeho premiéra Čou En-laja na to, čo si myslí o Francúzskej revolúcii, tak údajne odpovedal, že na hodnotenie je ešte priskoro. Podobne zdržanliví by sme mali byť aj v posudzovaní dosahov gréckej krízy na budúcnosť eurozóny.
Je jasné, že grécke členstvo je malér. Podobne jasné by malo byť to, že snaha nanútiť krajine fiškálne a štrukturálne reformy zvonku bez toho, aby si ich osvojila časť domácej politickej elity, neprinesie želané ovocie. V priebehu niekoľkých mesiacov teda o hrozbe grexitu asi budeme počuť znova.
Ako dlhy riešili v USA
O Grécko však v tejto chvíli nejde. Ide to, či sa európskym lídrom podarí dobudovať inštitucionálnu architektúru eurozóny spôsobom, ktorý by mohol podobným situáciám v budúcnosti zabrániť.
Kritici zavedenia spoločnej meny – vrátane Miltona Friedmana či Martina Feldsteina – totiž mali úplnú pravdu v tom, že existencia pevného výmenného kurzu medzi rozdielnymi, vzájomne neprepojenými ekonomikami je zlý nápad.
Zavedenia eura však bolo rozhodnutie politické, nie národohospodárske. Jeho zakladatelia dúfali, že podmienky pre úspech spoločnej meny, či už v podobe užšej hospodárskej previazanosti, či tesnejšej politickej únie sa dostavia časom.
