Cestou k utečeneckému táboru na Brezovej pod Bradlom sa prešlo okolo zľahka schátraného športoviska s hotelom, ďalej pomedzi chatky víkendových návštevníkov až k lesom, kde trčia pomníky padlých partizánov a ruiny poľovníckych chatiek.
Chvíľami sa zdá, že všetko zarastá les, podniky naokolo pozatvárali alebo zakrpateli. Inokedy prevládne optimistická nôta a niekto z domácich či prišelcov uverí v agroturizmus. Veď je tu krásne.
Ktovie, ako toto prostredie vnímali migranti umiestňovaní v tunajšom azylovom dome. V meste ich bolo vidno len zriedka, skôr sa miestni zaoberali tým, čo sa deje za plotom strediska. Zdalo sa im zvláštne, že muži vysedávajú takmer počupiačky v kruhoch pred budovou.
Brezovčanky, ktoré boli v stredisku zamestnané, občas vyniesli klebety, ktoré sa dostali až k nám v chatách na opačnom konci mesta: „Ženy tam nič nerobia, ani len koše si nevynesú.“
