Všetci poznáme tú otrepanú frázu, že srdcia riadia náš rozum; že prekrúcame logiku a vyberáme si fakty, aby podporovali argumenty, ktorým sme už vopred emocionálne naklonení.
To by isto vysvetľovalo časť onoho ohromujúceho rozporu vzhľadom na očakávaný tretí balíček finančnej pomoci Grécku a jeho dlhodobej budúcnosti v eurozóne. Ľavičiari vidia firemné úklady na ochranu bankových ziskov na úkor chudobných ľudí; euro-skeptici obviňujú Nemecko, že robí z Grécka otrocký štát; bývalé štáty Varšavského paktu vidia morálnu nespravodlivosť a odmietajú ďalšie peniaze na pomoc; a Brusel považuje fiškálnu integráciu novej dohody o Grécku za prvý krok k náprave genetických porúch v projekte spoločnej meny.
V tomto Babylone protichodných historiek sú menoví špekulanti zaujímavým – a šokujúco pozitívnym – barometrom Grécka. Úrokové miery desaťročných gréckych obligácií klesli z vysokých 30,6 percenta v roku 2012 (podobné výnosom zo slovenských obligácií v posledných nervóznych mesiacoch osamotenej Mečiarovej vlády rokov 1994-1998) na dnešných 10,8 percenta.
Druhá cifra je tiež prudkým poklesom oproti takmer 20 percentám po katastrofálnom rozhodnutí premiéra Alexisa Tsiprasa usporiadať referendum začiatkom júla, a prezrádza jedno: väčšina ľudí, ktorým ide o peniaze (a nielen o politické presvedčenia) už neverí, že Grécko zbankrotuje alebo odíde z eurozóny.
