Merkelová a Hollande dohodli svoj plán na pravidelnej piatkovej večeri v záhrade Elyzejského paláca. (Foto: SITA/AP)Európa poznania, umenia, veľkých výstav, malých galérií, prekladov poézie a festivalu v Avignone je podstatou našej identity.
TEXT: Michal Havran
[content type="longread-pos" pos="left"]
Dnes píše Michal Havran, teológ, šéfredaktor jetotak.sk.
[/content]
G récky finančný prevrat, ako posledné udalosti nazval bývalý šéf MMF Dominique Strauss-Kahn, bol zrejme predprípravou na novú formu integrácie. Tú cez víkend pomenoval francúzsky prezident François Hollande, keď vyzval na vytvorenie vlády eurozóny s vlastným parlamentom.
Nápad na premenu Únie smerom k politickej konfederácii nie je nový. V minulosti ho, aj keď za iných okolností, navrhoval nemecký minister zahraničných vecí Joshka Fischer v jednom z najlepších prejavov o finalite Únie.
Poberlínska generácia európskych politikov vtedy ešte verila, že celá Európska únia sa môže stať novým druhom štátu, zmesou národných a nadnárodných parlamentov a vlád.
Kde je chyba?
Situácia sa vyvinula inak a bývalý šéf Komisie Jacques Delors počas nedávnych osláv svojej deväťdesiatky poznamenal, že model integrácie mal v sebe zakomponované niečo chybné, niečo, čo treba opraviť.
Dnes už takmer nikto nepochybuje, že Európska únia s 28 členmi takými rozmanitými ako Portugalsko a Slovensko jednoducho nemá historickú dispozíciu na to, aby sa stala sekularizovaným následníkom Karolínskej ríše, o ktorej snívali zakladatelia Únie.
Európu nedokázala spojiť ani púť do Santiaga de Compostela, ani Zweigove memoáre a ani nenávisť ku Grékom.
