Autorka je komentátorka denníka SME a spisovateľka.
Najťažšia vec: presvedčiť rodičov, že koníčky majú zmysel. Nemyslím klavír či plávanie. Hudba a pohyb ešte stále vyzerajú ako ozdoba tínedžerského portfólia.
Ale napríklad malajzijská mládež, ktorá sa vo voľnom čase prezlieka za obľúbené manga postavičky, len s ťažkosťami doma vysvetlí, že ich záľuba má význam.
Nedávno som čítala akademický článok, v ktorom sa autorka podujala na ťažkú úlohu: obhájiť duševný, spoločenský a kariérny význam akcií, na ktorých sa stretávajú vyznávači komiksov, hier a manga.
Teda ľudia, ktorí strávia veľké množstvo času hromadením znalostí, o ktoré zdanlivo svet práce príliš nestojí.
Malajzijskí rodičia boli nadmieru podozrievaví: ich „deti“ – väčšina respondentov boli vysokoškoláci – by sa mali sústrediť na štúdium, a nie sa prezliekať za postavičky s veľkými očami, zapratávať si harddisk a pamäť poéziou v elfčine a brázdiť internetové fóra, kde sa dozvedia ešte viac a vymenia svoje čudné znalosti za iné neužitočnosti.
Niektorí sa bránili tak, že vzali rodičov so sebou, aby sa pozreli na ich každoročné zlety. A to hlavne tí, ktorí na stretnutiach pomáhajú.
S hrdosťou viedli uličkou rodičov a ukazovali na stánky, kde sa predvádzajú ilustrátori a komiksoví umelci, na obrazovky a s účastníkmi pózujúcimi v kostýmoch, s ktorými sa iní fotografovali.
Toto tu je výsledok aj ich práce: podarilo sa im zorganizovať akciu pre niekoľko tisíc ľudí.
To zväčša zafungovalo: odnášajú si, podľa vlastných slov, organizačné schopnosti a socializačné zručnosti. Museli vyjednávať, meniť plány, dohadovať sa s ľuďmi, presviedčať ich a byť načas na svojom mieste. Znie to až trápne zjavne, no presvedčte rodičov, že sa to ráta!
Učili sa mimo škôl aj na žúroch
Keď som sa dávnejšie pýtala návštevníkov klubových akcií, ktoré boli na Slovensku populárne najmä v deväťdesiatych rokoch a okolo milénia, čo si odniesli, čo sa naučili a kde sú teraz, zistila som, že by si viacerí mohli písať účasť na elektronických „žúrkach“ do životopisu. Vážne.
Celonočné tancovačky mnohí poznali len ako dunivé tuc-tuc a tancujúcu masu dvíhajúcu ruky, keď DJ otočil gombíkom.
Ale organizátori a účastníci, obe kategórie sa nezriedka prelínali, získali zručnosti a vedomosti, ktoré dokázali už čoskoro použiť aj v práci. Alebo si prácu postavili rovno okolo tejto záľuby.
Viacerí si odniesli znalosti, ktoré sa nelíšia príliš od toho, čo pomenovali malajzijskí milovníci hier, komiksov a prevlekov.
Niektorí dodnes prevádzkujú eventové agentúry, organizujú podujatia a festivaly, prevádzkujú podniky. Iní pracujú v reklame a marketingu, podnikajú.
Naučili sa programovať alebo si aspoň zvýšili počítačovú gramotnosť. Inými slovami, ubytovali sa na sieti, cítia sa tam fajn. Za všetkých hviezdny príklad - portál Kyberia, ktorý vyrástol tiež z prostredia tanečných žúrov. Jeho autor je dnes považovaný za vizionára, filozofa a praktika internetu.
Viacerí teda robili veci, na ktoré ešte pred časom neboli školy. Veľa sa naučili akosi za pochodu. Naučili sa byť medzi ľuďmi, hovoriť s rôznymi „týpkami“.
