Vytušiť, ako budú dejiny hľadieť na súčasného prezidenta USA, je – aby som parafrázoval Thomasa Edisona – z jedného percenta pochopenie a z 99 percent hádanie. U prezidenta Baracka Obamu závisí mnohé od toho, či jeho diplomatický a sociálny odkaz rozšíri demokratický nasledovník ako Hillary Clintonová, alebo či ho roznosí na kopytách republikánsky oponent ako Donald Trump (božeuchovaj).
Od kampane v roku 2008 sa z Obamu vysmievali, že nie je schopný dotiahnuť do konca svoje trúfalé sľuby transformovať Ameriku. Irak nikdy nebol bližšie k zrúteniu systému než teraz, nápravné zariadenie Guantánamo ešte vždy „napráva“ asi sto väzňov, vraždiaci čudáci si ešte vždy absurdne ľahko kúpia zbraň a černosi nie sú nijako bezpečnejší pred policajnou zlovôľou než za škeriaceho sa Texasana Georgea W. Busha.
Tento nevýrazný výkon sčasti súvisí s mŕtvym bodom v Kongrese a s republikánskou stratégiou blokovať Obamu, aj keď navrhuje niečo rozumné. Obama pripúšťa pri spätnom pohľade, že mal zavrieť Guantánamo v prvý deň po nástupe do funkcie, ale nevidel naliehavosť tejto úlohy, lebo existovala dohoda oboch strán o osude tohto väzenia. Len čo predložil svoju reformu zdravotníctva a republikáni svoj boj v štýle spáliť všetko, z čoho môže nepriateľ mať úžitok – zhoda oboch strán bola minulosťou.
