Ak by televízni scenáristi a dramaturgovia hľadali námet na seriál či telenovelu, mohli by sa inšpirovať príkladom ťažko skúšaného Ústavu pamäti národa. Len máloktorá inštitúcia pocítila od politikov takú mieru nezáujmu až ignorancie ako ústav, ktoré poslaním je mapovať, skúmať a pomenúvať zločiny z obdobia totalitných režimov.
Asi preto, že je to poslanie, ktoré súčasnej politickej reprezentácii nie je až tak veľmi po chuti alebo ho v lepšom prípade nepovažuje za dôležité. Či už pre svoju zakorenenosť v prednovembrovej ére (čitateľnú zďaleka nielen zo zväzáckej a komunistickej kariéry samotného Fica), alebo ešte skôr pre svoj bezbrehý pragmatizmus, v duchu ktorého je jeden tender viac než spravodlivosť a morálka.
Nelichotivé postavenie ÚPN potvrdzujú aj nominácie konkrétnych osôb do jeho správnej rady. Zdalo by sa, že je to také jednoduché: z deviatich členov správnej rady vymenúva štyroch plus predsedu parlament, dvoch vláda a dvoch prezident. Teda tri vrcholné orgány moci majú priestor sa priam predbiehať v tom, aby do vedenia ÚPN dosadili osobnosti so širokým rozhľadom, s autoritou – a hlavne so záujmom a schopnosťou rozpoznávať dobré od zlého.
