Nedávno som sedela za stolom s mladým americkým spisovateľom Anthonym Marrom, ktorý za svoj debut o druhej rusko-čečenskej vojne dostal v Spojených štátoch vysoké literárne vyznamenanie. Netraumatizovaný syn rodičov - právnikov pricestoval pred pár rokmi do St. Peterburgu a v metre uvidel zmrzačených ruských veteránov vojny – zrodila sa idea románu. V kurze tvorivého písania vo Washingtone ho naučili, že je jedno, kde sa príbeh odohráva, dôležitá je presvedčivosť postáv. A vojna je napokon univerzálny ľudský fenomén. Marra si prečítal zopár kníh a do Čečenska sa vybral až po zavŕšení diela.
Bez skúsenosti s tamojšími zvykmi sa čudoval, že hosť sa za štedré pohostinstvo nesmie odvďačiť peniazmi. Pokúsil sa o to, ale kaukazskí hostitelia sa urazili. Vysvetlila som mu ako na to – krátko pred odchodom strčiť do vrecka domácej panej zrolované bankovky a vziať nohy na plecia. Na rozhorčený krik nebrať ohľad. Ten patrí k ľudovému divadlu zachovania dôstojnosti.
