Debata o vzdelávaní a školstve sa špirálovito točí okolo jednej témy. Peniaze. Vlastne to už ani nie je témou, ale celospoločenskou mantrou, že týmto smerom musí ísť viac peňazí. Jednoducho musí. Ale okrem čísla v príslušnej kolónke nového rozpočtu by bolo dobre počuť viac. Číslo znamená, že systém pôjde aj ďalej, ale akým smerom?
Keď sa v školstve povie stratégia, obyčajne sa pozývajú fínski experti a expertky, aby tvrdou angličtinou rozprávali, čo a ako sa im podarilo. Pod čiarou sa spomína, že línie tohto plánu boli narysované už niekedy v 60. rokoch. Možno v tom čase ešte neexistovala obľúbená otázka headhunterov: kde sa vidíte o 50 rokov? Kde sa vtedy videli Fíni? Určite však zabezpečili, že akcent na vzdelávanie znie ako basová linka popod meniace sa politické zostavy.
Napríklad bilingválne gymnázia sú šikovnou stratégiou krajín ako Francúzsko, ktoré sa netajilo tým, prečo otvára len triedy s prírodovedným zameraním. Humanitne a spoločenskovedne vzdelaných absolventov si vedia na domácej pôde dopestovať dosť. Liahne mozgov v krajinách ako Slovensko alebo Bulharsko však mohli priniesť kvalitných ľudí do tých oblastí, kde ich bolo menej. Matematiku ani vo Francúzsku nemajú veľmi radi...
Ak je škola súčasťou väčšieho plánu, je to rozhodne dobré znamenie. Súkromné školy rady predstavujú svoje ciele či hodnotové zaradenie na stránkach či stretnutiach s rodičmi a žiakmi. To, čo sa dá na úrovni ZRPŠ, Dni otvorených dverí či v Školskej rade, sa nemusí nutne dať uskutočniť na vyššej úrovni. Mnohé hlasy, ktoré hovoria o reforme vzdelávania, sa bránia tomu, aby vôbec nejaká zjednocovacia úroveň bola. Škoda, aj krajinu totiž možno vnímať ako projekt.
