Žena z obce Kirovskoje, teda z územia, ktoré kontrolujú proruskí separatisti. Radšej tie štyri kilometre do Arťomovska pôjde pešo.Ľudia, ktorí cestujú do Donecka či späť, musia stáť nekonečné hodiny v radoch pri hraničných kontrolách. Vracia sa éra sovietskych „propuskov“?
TEXT: Petra Procházková
[content type="longread-pos" pos="left"]
Dnes píše Petra Procházková, redaktorka SME a Lidových novín.
[/content]
S práva z 21. júna 2015 zmenila životy desaťtisícov ľudí viac, než hocijaký summit. Ukrajina sa pochopiteľne a logicky rozhodla, že už nie je možné chodiť medzi územím kontrolovaným proruskými separatistami a zvyškom krajiny ľubovoľne a bez kontroly. Od 7. júla bol navyše režim prechodu frontovej línie plne elektronizovaný.
Všetci, ktorí chcú vstúpiť do tzv. Zóny ATO (antiteroristickej operácie), si musia obstarať elektronickú priepustku. Procedúra je zložitá - napríklad cez email sa dá získať za desať dní. Horšie je, keď po dvoch dňoch čakania zistíte, že vás vojaci na checkpointe v počítači z nejakých dôvodov nemajú, alebo že ste si poplietli KPP (kontrolne propustknoj punkt).
Poznám túto atmosféru, ktorá vládne v nekonečnom rade stoviek áut rozpálených ako panvice na sporáku. Je to zmes zúfalstva, strachu, ukrutného poníženia i nenávisti ku všetkým a všetkému. Takto stáli Čečeni pred ruskými KPP aj Gruzínci pred abcházskym check pointom. Teraz v rovnakých radoch stojí Ukrajinci – obyvatelia separatistických území, ktorí vycestovali do Charkova alebo do Kyjeva, a teraz sa vracajú späť do svojej Doneckej ľudovej republiky.
Možno v minulom pamätnom referende o odtrhnutie Donbasu od Ukrajiny hlasovali za. Teraz sú za to kruto potrestaní. Najskôr už nikdy k žiadnemu referendu nepôjdu. A je im teraz jedno, kto Donbasu vládne. Chcú len, aby utíchli zbrane a oni nemuseli stáť 36 hodín v rade, keď idú navštíviť svoje deti, alebo rodičov, alebo keď si potrebujú v Charkove vyzdvihnúť dôchodok, či zájsť s babičkou do nemocnice.
