Dievča v utečeneckom tábore na gréckom ostrove Lesbos, pohľad z bývalej vojenskej základne. (Foto: TASR/AP)TEXT: Michal Havran
[content type="longread-pos" pos="left"]
Dnes píše Michal Havran, teológ a šéfredaktor jetotak.sk.
[/content]
P o páde Katalánska opustili fašistické Španielsko v zime 1939 státisíce republikánov. Väčšina z nich prišla cez Pyreneje do Francúzska, kde ich potomkovia žijú dodnes. Francúzska ľavica síce nebola schopná pomôcť španielskej legitímne vojensky, no po porážke dokázala vytvoriť priestor pre utečencov.
Retiráda, ako nazývajú obdobie španielskeho exodu historici, doviedla do Francúzska takmer pol milióna utečencov. Jedným z dôvodov, prečo sa Paríž rozhodol otvoriť hranice, bola aj viera progresívnej Európy v právo na ochranu prenasledovaných.
Otvorená azylová politika bola už v tom čase motívom ľavice. Tento prístup k cudzincom vychádzal z ešte starších skúseností a presvedčení, že niečo ako bratstvo – neviditeľná komunita ľudských bytostí – znamená viac ako národy, kmene a hranice.
Utečenci majú dejiny
Ústretový prístup k imigrantom sa stal jedným z najvýraznejších znakov európskeho humanizmu a právo na ochranu a azyl môžeme v európskych dejinách vystopovať do 15. storočia, keď Raymond VI, Comte de Toulouse berie pod svoju ochranu katarov aj napriek tomu, že ho toto rozhodnutie nakoniec pripraví o majetky a postavenie. V ktoromkoľvek období Európy nájdeme individuálne prípady vplyvných ľudí, ktorí našli odvahu a prichýlili na svojich majetkoch prenasledovaných Židov, náboženské spoločnosti, Arabov po páde Granady alebo ostrakizované skupiny.
To, čo bolo v minulosti výsadou osvietenej, alebo iba extravagantnej šľachty, sa neskôr stalo podstatou európskeho postoja k cudzincom. Vďaka tomu, že tento mechanizmus znížil na najnižšiu možnú mieru našu podozrievavosť, sme sa naučili vnímať tragédie ľudí utekajúcich pred vojnami a deportáciami.
Záväzok ľudskosti sa stal jedným z kľučových momentov verejnej morálky a okrem extrémnej pravice si ho dodnes nedovolil v Európe, aj vzhľadom na arménsku genocídu a extermináciu európskych Židov, nikto spochybniť. Tento záväzok sa nezrodil v európskych kaviarňach, ale v zákopoch prvej a druhej svetovej vojny, v zberných táboroch presídlených a utekajúcich pred frontom, pochádza z rodinných príbehov našich príbuzných a priateľov, rodín vyhladených len preto, že nestihli ujsť, alebo zastrelených na hraniciach.
Politika presahujúca volebné obdobie
Záväzok ľudskosti nie je žiadna póza ľudí, ktorí nevedia, o čom hovoria a zakrývajú si oči pred skutočnosťou. Je to forma realizmu spojená so strachom z toho, že dejiny sa môžu opakovať a možno ešte rýchlejšie, ako si myslíme. Tento druh lojality k ľudskému životu a špeciálne k ohrozenému životu, je našou povinnosťou. Patrí ku gestám, ktoré v európskej kultúre tvorili najľudskejšiu sústavu vysokej politickej a verejnej morálky. A ešte stále máme aj v Európe politikov, ktorí majú odvahu povedať svojim voličom, že v tejto otázke ako realisti neustúpia, pretože máme voči svetu a dejinám taký druh záväzku, ktorý presahuje volebné obdobia a zároveň je jedným z tých, podľa ktorého ich budú posudzovať budúce generácie.
