Z pohrebu Jozefa Estóka, ktorý v roku 2005 polícia rozpustila. (Foto: TASR)Napriek pôvodným podozreniam o informáciách z podsvetia sa slovenskí novinári napokon spoliehajú na policajné tajné informácie.
TEXT: Tom Nicholson
[content type="longread-pos" pos="left"]
Dnes píše Tom Nicholson, redaktor denníka SME.
[/content]
T oto leto je to desať rokov, čo Slovensko muselo prehltnúť prvé zverejnenie mafiánskych zoznamov a vyhlásiť ich za nestráviteľné. Čo na tom, že polície po celom svete si viedli takéto zoznamy ako základnú stratégiu na boj proti organizovanému zločinu. Alebo že slovenské oddiely bojujúce s mafiou ich zostavovali celé roky.
V prieskume verejnej mienky z júna 2005 povedalo 72 percenta respondentov, že nemajú záujem zistiť, kto bol považovaný za mafiána. Novinári sa k veci postavili rovnako skepticky. Kto vydal tieto zoznamy, a prečo? A je vôbec prijateľné, aby polícia vytvárala zoznamy súkromných občanov, vrátane ich osobných údajov, len na základe podozrenia, že by mohli páchať zločiny? „No to je, to je, skrátka škandál,“ soptil poslanec za SDKÚ Roman Vavrík pre televíziu Markíza, ktorá odmietla zverejniť akékoľvek meno zo zoznamu.
Slovensko bolo stále ešte len pubertálnou demokraciou a mafiánske zoznamy ju odhalili, že hlboko, ale naivne podozrieva predstaviteľov štátu.
Stovky mien
[content type="citation"]Tieto správy mali len malý vplyv na to, kto šiel do väzenia a kto zostal na slobode. Odrážali však to, ako sa menila slovenská spoločnosť v súlade s pôvodnou Spišiakovou stávkou, že ak dáte slušným ľuďom dosť informácií, budú konfrontovať mafiu.[/content]Rozzúrený Vavrík bol zaujímavou voľbou na respondenta pre kauzu mafiánskych zoznamov. O rok skôr sa Vavríka, ako šéfa bratislavskej mestskej frakcie SDKÚ, pýtali na plagát SDKÚ v komunálnych voľbách, ktorý visel na Michalskej 5, na obchodnej adrese bratislavského mafiána Petra Čongrádyho. „Ak sa tam náhodou niečo podobné objavilo, bola to iniciatíva niekoho iného,“ vyhlásil.
Ďalší, kto namietal, bol Juraj Ondrejčák, alias Piťo, ktorý navštívil redakciu denníka Nový Čas, aby sa posťažoval na to, že na zoznam pridali aj jeho priateľku, Miss 2003 Adrianu Pospíšilovú. Nový Čas sa vtedy rozhodol nezverejniť jeho meno, „pre bezpečnosť našich novinárov“, ale Piťa dvakrát zastavila policajná kontrola na ceste domov.
Ako týždne plynuli, význam mafiánskych zoznamov sa stával čoraz evidentnejším. Prezradenie osobných informácií bolo nepodstatné – vlastne bolo ťažké predstaviť si zoznam ľudí, ktorých údaje o totožnosti by mohli byť menej pravdepodobne zneužité. Veľmi nezáležalo ani na tom, či na zoznamy omylom pridali aj nevinnú priateľku – očividne neboli hrozbou pre verejný poriadok.
Nie, hlavné bolo, že stovky mien zo sveta organizovaného zločinu boli teraz všeobecne známe – Ondrejčák so svojimi piťovcami, známy boss takáčovcov Ľuboš Kudlička, kápo sýkorovcov František Borbély, autá registrované na kontroverzných obchodníkov ako Marián Kočner.
Osobné údaje medzičasom umožnili overiť dátumy narodenia s internetovými dokumentmi v obchodnom registri a katastrálnom úrade. Po prvý raz ich mohli novinári s pokojným svedomím menovať a opísať vzťahy vnútri organizovaného zločinu. Tí, čo kritizovali zverejnenie zoznamov, ako Vavrík, medzičasom pritiahli rovnaké množstvo neželanej pozornosti na seba, ako aj na policajné praktiky, ktorými opovrhli.
Spišiak ako Catani
Kto ich pustil? Z pohľadu cui bono sa zdalo evidentné, že vedenie polície za prvého viceprezidenta Jaroslava Spišiaka potrestalo únik mafiánskych zoznamov. Koniec koncov Spišiak si budoval kult osobnosti ako zaťatý Cattani s komicky dôstojnými spôsobmi, a tu bol ďalší dôkaz o jeho úsilí poraziť mafiu.
