FOTO - SITA/APAutor je český ekonóm, pôsobí na univerzite v Salzburgu.
Skúsenosť s Gréckom zmenila náš kontinent. Možno sa Európa stane viacrýchlostnou a štáty budú môcť zaradiť aj spiatočku.
Na pozadí diskusií o riešení gréckej dlhovej krízy sa rodí nová Európska únia. Krik okolo nemeckej dominancie je predčasný, ale tradičné princípy ako benevolentná ignorancia voličov, dôraz na reguláciu a technokratickú politiku strácajú pôdu pod nohami.
Únia po kríze bude viac politická aj viacrýchlostná, pričom je možné, že po prvý raz v histórii niektoré krajiny budú môcť zaradiť aj spiatočku.
Tradičné piliere
Európska integrácia nebola nikdy voličsky zaujímavou témou. Sem-tam síce niektoré z 53 referend vyprovokovali politickú debatu, ale aj v prípadoch, keď občania rozhodli proti EÚ, tak väčšinou z domácich politických dôvodov.
Až donedávna sa voliči držali konsenzu, že európska integrácia je v zásade dobrá, ale natoľko zložitá záležitosť, že je najlepšie benevolentne ju ignorovať a nechať na politických a úradníckych elitách.
Takýto prístup bol možný aj preto, že EÚ nikdy nedostala šancu rozhodovať o daniach a prerozdeľovaní, ktoré vyvolávajú najväčšie politické vášne. V Bruseli sa sústredili predovšetkým na vytváranie pravidiel regulácie, ktoré síce takisto prerozdeľujú, ale len nepriamo, takže to nie je vďačná téma na nedeľné politické debaty.
Technokratický prístup navyše dlho fungoval, pretože jednotný trh rástol, obmedzenia na pohyb a prácu občanov klesali a krízu sa darilo včas uhasiť. Na každú vnímanú nevýhodu EÚ sa dala nájsť nejaká výhoda, takže nikomu príliš neprekážalo, že o všetkom rozhodujú elity s obmedzenou demokratickou legitimitou.
Krízová politizácia
Benevolentná ignorancia voličov sa pominula v priebehu európskej dlhovej krízy. Na zlé správy z Grécka, Írska, Portugalska či z Cypru, ale predtým aj z Maďarska, Rumunska či z Lotyšska sa nedalo odpovedať len reguláciou. Ostatné členské štáty sa rozhodli pomôcť tým najohrozenejším prevzatím časti rizík spojených s ich ekonomickou stabilizáciou.
To sa však môže skončiť prerozdeľovaním daňových príjmov medzi štátmi. V hre tak už nie je len relatívne miniatúrny rozpočet EÚ, ale aj straty z bilaterálnych úverov, straty v bilancii Európskej centrálnej aj investičnej banky, straty z klbka európskych stabilizačných mechanizmov, ale nepriamo napríklad aj straty Medzinárodného menového fondu, ktorého zvýšenie kapitálu taktiež spolufinancovali štáty EÚ . Zhrnuté a podčiarknuté: v priebehu krízy významne narástli väzby prerozdeľujúce fiškálne riziká medzi členskými štátmi.
Pribúdajúce prvky fiškálnej únie sa musia premietnuť do politiky, lebo tá je - ako hovorí základné klišé - predovšetkým o peniazoch. EÚ nemôže zostať len regulačným štátom, keď fiškálne prepojenie vťahuje do každodennej debaty témy, ktoré tradičné politické konvencie držali pod pokrievkou, keď sa im Brusel venoval len raz za sedem rokov pri schvaľovaní rozpočtu.
