Tony Judt, Penzión spomienok, preložila Julia Sherwood, Salon 2015
Penzión spomienok sa nepriživuje na špeciálnej situácii, v ktorej vznikol. Takáto vypočítavosť nemá miesto v autorových úmysloch. Nežobroní o výnimočný obdiv len preto, lebo ide o dielo niekoho, kto v závere života zažíva súperenie ducha s chradnúcim telom v extrémnej podobe.
Intelektuáli poznajú opovrhnutie. A nie je spôsobené len nepochopením ich posolstiev a všeobecnou tuposťou pospolitého ľudu. Čiastočne si za to môžu sami pseudointelektuálskym chladom, závislosťou od abstrakcií a nedostatkom citu. Britský historik a esejista Tony Judt vo svojich knižných memoároch odkrýva najušľachtilejší ideál intelektuála, ktorý sa prácou rozumu nedištancoval od obyčajného ľudského sveta, ale poskytuje mu cennú službu.
Tvorivý duch v paralyzovanom tele
Kto sa začne nudiť po prečítaní prvých riadkov v krátkej charakteristike Tonyho Judta, riskuje veľké nedorozumenie. Britský historik, esejista, absolvent univerzity v Cambridgei a profesor Newyorskej univerzity. Aha, tak máme do činenia s ďalším starým pánom. Emeritný profesor ešte krátko pred definitívnym utopením mysle v stareckej senilite spomína na svoju akademickú dráhu...
Našťastie i nanešťastie je všetko inak. Po prekonanej rakovine lekári Judtovi oznámili, že trpí amyotrofickou laterálnou sklerózou. Ničivá choroba spôsobuje postupnú telesnú paralýzu a vedie k rýchlej smrti. Judtov odchod za oponu tohto sveta trval dva roky. Pritom stihol pripraviť tri knihy.
V knižnom rozhovore s americkým historikom Timothym Snyderom (ten je slovenskému čitateľovi známy Krvavým územím) uvažuje o poslaní intelektuála v komplikovanom 20. storočí. Snyder spomína, ako celú jar a leto v roku 2009 vždy vo štvrtok pricestoval ranným vlakom z New Havenu do New Yorku, kde Tony Judt žil so svojou ženou a synmi.
