Na tomto príklade sa krásne dá ukázať, ako vedľa seba fungujú dve veľké skupiny ľudí v zásadne rozličných svetoch.
Prvá, ktorá pravidelne chodí s deťmi po turnajoch a kupuje im z rodinného rozpočtu kopačky či korčule a druhá, ktorá deti radšej zoberie do galérie alebo im kúpi knižku, či výučbový tábor aj cez prázdniny.
„Športová reprezentácia rozvíja povedomie o národnej kultúrnej identite a vzťah k štátu, jeho tradíciám a hodnotám. Športová reprezentácia je vecou cti a národnej hrdosti,“ dá sa dočítať v základných zásadách návrhu nového zákona o športe.
Akurát, že vecou národnej hrdosti je určite aj divadlo, literatúra, príroda a pre niekoho aj socha Svätopluka. A čo by na priority tohto štátu povedali mamičky na materskej? Otázka napokon nestojí tak, čo je a čo nie je národná hrdosť, ale nakoľko si ako občania tejto krajiny povieme, že sú pre nás niektoré z týchto vecí dôležité a pošleme im viac peňazí.
Ak je verejným záujmom vytvárať podmienky pre šport a športovcov, jednoznačne ich štát musí podporiť. Je jedno z akého vrecka športovcom peniaze pošleme. Nie je veľký rozdiel, či im dáme z daní, alebo zo zdravotného poistenia. Napokon nemocnice sa bežne z daní oddlžujú.
