Zaznieva praktický tón, praktický je možno príliš diplomatické vyjadrenie. Je to tón kultivovanej neochoty zaoberať sa čímsi, čo sa doteraz darilo vytláčať na okraj.
Darilo sa vyvolávať dojem, že ľudskoprávnu agendu si vymysleli mimovládky preto, aby odôvodnili svoje pôsobenie. Veď čo by robilo to množstvo mladých, ktorí sa existenciálne zasekli v priestore medzi lopatou a prácou v banke: ani tam, ani tam.
Zároveň kolovalo podozrenie, že mimovládky sú kukučími mláďatami a prinášajú témy, ktoré nám nie sú „vlastné“. Doterajšie vlády, a nie je to len o rétorike Smeru, navodzovali pocit, že najprv budeme riešiť otázky chlebové a potom môže prísť na tie luxusné, ktorými sa naši západní susedia zaoberajú snáď z dlhej chvíle.
S migrantmi prichádza aj do slovenskej verejnej diskusie hlboká zmena našich predstáv o svete a o mieste našej krajiny v ňom. Už nesedíme v kúte Únie a neprieme sa o post trpiteľov s višegrádskymi susedmi, ktorí majú podobné skúsenosti a prax v sebaľútosti.
