Dá sa celkom rozumieť, že Medzinárodný menový fond, ktorý poslal do Grécka doteraz asi 40 miliárd - čo je viacnásobok jeho angažovania sa v nepomerne chudobnejšej celej Afrike - má toho po krk a z tretieho kola „záchrany“ chce vystúpiť. Horšie sa už rozumie zdôvodneniu. Teda že nová dohoda, ktorú šijú Tsipras s Európou, je pre MMF nedostatočná, pretože nerieši odpis dlhu.
Ak predsa skúsime porozumieť zdôvodneniu, fond nevyjde so suchou kožou. Hrozbou, že Európa bude musieť „zacvakať“ celých 86 miliárd – čo je aktuálny odhad „potreby“ Atén –, totiž MMF obnovuje nekorektný nátlak na Nemecko, aby predsa pristúpilo na odpustenie (časti) dlhu, čím vracia ságu nielen k júnu, ale aj do kvadratúry kruhu. Lagardová a spol. totiž veľmi dobre vedia, že politické rozhodnutie o udržaní Grécka v eurozóne už padlo.
A darmo je odpustenie dlhov v situácii Grécka riešením najrozumnejším a jediným, vnútri spoločnej meny je protizákonné, keďže „kolektivizácia“ dlhov sa priamo z Lisabonskej zmluvy vylučuje.
Kardinálny rozdiel oproti prvej gréckej reštrukturalizácii je v tom, že kým v r. 2012 „dobrovoľne“ odpúšťali Grékom súkromní veritelia (banky, poisťovne, fondy), teraz by zarevali už štáty, ktoré zatiaľ „iba“ požičiavali, resp. ručili. A také dačo pravidlá zakazujú. Lagardová a celý komparz „milovníkov odpisu“ však chcú od Merkelovej revolúciu: aby pretvorila menovú úniu na úniu dlhovú, na federáciu.
