Spisovateľ je svedomím národa. Aspoň sa tak hovorí. Nie je to však prvý raz, čo sa na toto svedomie národa, inak živoriace v sladkom nepovšimnutí, obracia pozornosť verejnosti v celkom inej súvislosti ako v zasvätenej diskusii o nejakom literárnom diele.
Tentoraz ide o prípad pikantný, keďže hrozí, že v Klube spisovateľov, kde ešte za čias socializmu prepíjali autori svoje honoráre, sa má usídliť striptízový klub.
Istá vnútorná spojitosť by sa našla, veď úlohou literatúry je obnažovať problémy spoločnosti. Genéza problému je však komplikovanejšia.
Po novembri 1989 vzniklo niekoľko spisovateľských organizácií, ktoré najmä v 90. rokoch oddeľovala hlavne politická línia: kým Spolok slovenských spisovateľov sa profiloval viac ako národný a sčasti promečiarovský, Asociácia organizácií spisovateľov podporovala jednoznačne hodnoty občianskej spoločnosti.
Žiaľ, časy aktívnejšieho spisovateľského diania sa minuli. Autori zväčša pochopili, že si musia pomôcť predovšetkým sami. Že viac ako štátne inštitúcie (s typickou štátnou „efektivitou“) či hibernujúce profesijné organizácie môže im prospieť angažovaný vydavateľ, ale aj ďalší zanietenci, ktorí veria, že stále je a bude dostatok ľudí, ktorí radi čítajú a radi píšu.
Ostala akurát chátrajúca a neuživiteľná nehnuteľnosť v centre Bratislavy so spisovateľským klubom v podzemí, a tiež komplikované osobné vzťahy a konflikty v samotných organizáciách, ktoré vyvrcholili v období, keď spisovateľskú asociáciu viedol hudobník Ľubo Belák. A tak sa podarilo prepásť aj obdobie, keď by sa pre osud budovy dalo nájsť ak nie dobré, tak aspoň optimálne riešenie. Úprimne povedané, dnes už väčšinu spisovateľov a ani verejnosť osud nepríťažlivej budovy na Laurinskej nezaujíma.
