[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/3/56/5665123/5665123.jpeg?rev=2" author="Foto: PROFIMEDIA" longread-pos="full"] Dublin, december 1996, nálada na bode mrazu.[/content]
TEXT: Petr Šabata
[content type="longread-pos" pos="left"]
Dnes píše Petr Šabata, zástupca šéfredaktorky denníka SME. [/content]
A ko by zvládla Grécko európska politická generácia Helmuta Kohla a Francoisa Mitterranda? Ťažko odpovedať úplne konkrétne, ale je isté, že by postupovali inak ako Angela Merkelová a Francois Hollande. Mali totiž úplne inú životnú a politickú skúsenosť, ukotvenú v časoch druhej svetovej vojny.
Práve títo politici a ich predchodcovia vytvárali francúzsko-nemecký tandem, ktorý desaťročia poháňal Európu dopredu.
Bývalý francúzsky prezident Mitterrand, ročník 1916, sa počas 2. svetovej vojny zapojil v Paríži do hnutia odporu. Keď sa vojna skončila, podieľal sa v koncentračnom tábore Dachau na oslobodzovaní väzňov.
Bývalý nemecký kancelár Kohl, ročník 1930, si odniesol z vojny dve jazvy - v posledných týždňoch bojov ho ešte stihli odviesť. A jeho len o niečo starší brat v tom čase padol.
Obaja zažili povojnový rýchly vývoj a boli svedkami počiatkov európskej integrácie.
Vojna alebo globalizácia?
Prečo by mali byť vojnové zážitky také dôležité, nie je to už len nepotrebná zbytočnosť? Nie sú dnes pre politikov, ktorí rokujú o budúcej Európe, oveľa cennejšie skúsenosti s modernými technológiami a globalizáciou?
V žiadnom prípade. Pohľad na politikov na nedávnom summite, kde sa rozhodovalo o Grécku, bol smutný. Rovnako na tých, ktorí uprednostňovali odchod Grécka z eurozóny, ako aj na ich oponentov. Vyjednávali bez fantázie, iba tvrdo obhajovali národné záujmy, strážili každé euro.
