Predstavte si podplukovníka Stasi vo funkcii nemeckého kancelára, vyzýva Kovaľov ľudí v Európe. (Foto: SITA/AP)TEXT: Petra Procházková
[content type="longread-pos" pos="left"]
Dnes píše Petra Procházková, redaktorka SME a Lidových novín.
[/content]
Sergej Kovaľov píše alarmujúci otvorený list Západu
N eviem, kde sme sa stretli prvýkrát, ale viem, že stretnutia s tým neuveriteľne statočným a inteligentným človekom na mňa urobili ohromný dojem.
Boli dve: prvé v pivnici hlavného čečenského mesta Groznyj, kde sa v zime 2005 schovával pred bombardovaním ruským letectvom a kde mi láskavo poskytol miesto, hoci ho sám mal málo. A druhé v tom istom meste, ale v márnici, kde počítal so starostlivosťou sebe vlastnou, aký výsledok nálet mal.
Sergej Adamovič Kovaľov sa narodil v roku 1930. Je vynikajúci biochemik, a keby nestrácal čas s obranou ľudských práv, možno by dosiahol významné objavy. Lenže on sa od 50. rokov začal starať skôr o druhých. Najskôr bránil svojich kolegov vedcov pred prenasledovaním sovietskym systémom a postupne sa stal disidentom na plný úväzok. V roku 1974 ho súd poslal na sedem rokov do väzenia a potom ešte na tri roky do vyhnanstva.
Po páde komunizmu Sergej Adamovič protestoval proti vojne v Čečensku, proti vraždám novinárov, proti väzneniu Chodorkovského aj proti anexii Krymu. Jeho posledná stať, ktorú by si svetoví politici mali každý deň čítať pred spaním, je však predsa len niečím výnimočná. Vyhlásiť v súčasnom Rusku to, čo si dovolil Kovaľov, dokáže naozaj málokto:
„História mojej krajiny, Sovietskeho zväzu, oplýva krutými protiprávnymi masovými represiami; účasťou na rozvoji medzinárodného politického terorizmu aj spoluúčasťou pri vytváraní nových totalitných režimov; činmi agresie aj inými hrubými narušeniami základných princípov práva. Súčasné Rusko sa vrátilo k tejto tradícii.
Západ zaujal neochvejný postoj spočívajúci v odpore ruskej expanzii. Existujú však aj obavy a o nich teraz budem hovoriť.
Dôvodom na tieto obavy sú na Západe široko rozšírené mýtické stereotypy. Veľmi efektívne ich podporujú mystifikátori zo špeciálneho oddelenia FSB (Federálna služba bezpečnosti, pozn. red.).
Jedným z hlavných mýtov je, že Sovietsky zväz oslobodil svet od fašizmu. To nie je pravda. Od polovice 19. storočia Rusko, ZSSR, Ruská federácia nikoho neoslobodzovali. Iba si všetkých porobovali vrátane vlastných obyvateľov.
Áno, hitlerovská armáda bola utopená v sovietskej krvi a zavalená sovietskymi mŕtvolami. Lenže to je úplne iná otázka. Ani náhodou nešlo o osloboditeľskú misiu. Pretože pohnútky ZSSR ako štátu boli zjavne úplne iné, než niekoho oslobodzovať. Obyvatelia východnej Európy a Nemecka, ktorí prežili dvoch tyranov, by si toto mali dobre pamätať.
Je tu aj iný nebezpečný mýtus - ruské barbarstvo je vraj výlučne vnútornou záležitosťou Ruska. Nie je to tak.
Nemožno odpúšťať agresorovi, nemožno platiť za vlastné bezpečie, tým skôr za prírodný plyn, cudzími životmi a osudmi. Nemravná ľahostajnosť vlastná politickému pragmatizmu - to je hanebné dedičstvo Mníchovskej zmluvy a jaltských dohôd. Už dávno vypršal čas, keď sa malo toto dedičstvo zmeniť.
