Článok pokračuje pod video reklamou
Autor je politológ a pedagóg
O vyprázdňovaní demokratickej politiky veľa napovie už letmý pohľad na vývoj názvoslovia politických strán. Od strán, ktoré si niesli svoje ciele a identitu v názve ako rodnom liste (kto už by zabudol na Erotickú iniciatívu alebo Stranu priateľov piva), sa dostávame k projektom, kde je názov často jediná podstatná vec, ktorú sa o strane dozvieme. Je to značka – brand.
Sociológ Colin Crouch už dávnejšie ohlásil, že žijeme vo veku postdemokracie, kde síce ostáva zachovaná forma (voľby, inštitúcie, slobody), ale obsah politicky možného je čoraz viac obmedzený. Táto diagnóza sa vzťahovala na vývoj politických systémov v západnej Európe, ale znie nápadne podobne opisom „detských chorôb“ a „pubertálnych“ excesov našej demokracie: od vyprázdnenia politiky, voličskej apatie, straty dôvery v inštitúcie až po nárast xenofóbie a radikalizmu.
Kým aj v postdemokracii môžu existovať politické strany, ktoré sa naďalej usilujú o nábor osobností a prípravu programových cieľov na prevzatia moci, spoločenský vývoj čoraz viac prospieva vzniku niečoho, čo by sme mohli nazvať poststrany.
Poststrany majú síce formu strán, aspoň čo sa registrácie na ministerstve vnútra týka. Sú to však najmä oportunistické zhluky kašírovaných osobností a repasovaných hesiel. Ak nerátame satelitné strany na jedno volebné použitie, dožitie post-strán je závislé od miery narcizmu ich zakladateľov.
Kedysi to boli noví občania, dnes skôr obyčajní, najprv chceli občianske porozumenie, dnes tvoria inú politiku, robia skoky, vidia šancu, stavajú mosty, sieťujú, smerujú, snívajú. Z názvu nemusí byť jasné, čo chcú. Ale o to presne ide. Poststrana si nemôže dovoliť nikoho znechutiť. Aspoň nie hneď.
Poststrana sa nechce viazať na konkrétneho voliča, lebo konkrétny volič už takmer neexistuje. Čoraz menej ľudí sa hlási k jasnej kolektívnej identite (robotník, katolík a pod.). Demografické faktory, ktoré desaťročia určovali politickú voľbu, majú čoraz menší vplyv. Uspieť v takomto prostredí a osloviť neodlíšiteľného voliča milióna znamená ostať marketingovo amorfný a banálny. Riedkejší než Coelho.
