V ére studenej vojny severoamerických študentov učili, že atómové bombardovanie Hirošimy a Nagasaki v auguste 1945 bolo nutné, aby presvedčilo fanatického cisára Hirohita kapitulovať, a tým sa vyhlo úmrtiam státisícov amerických vojakov pri invázii do Japonska. Aj keď to boli vojnové činy, bombardovanie bolo nakázané ako najmenšie zlo.
Už menej pozornosti sa pri tomto vyučovaní venovalo vplyvu bômb na civilné obete (väčšina ich odhaduje na 300tisíc). Čo bolo pri spätnom pohľade čudné, vzhľadom na úspech knihy amerického novinára Johna Herseyho z roku 1946 – Hirošima – z ktorej sa predalo tri milióny výtlačkov a ktorá opisovala v obludných detailoch utrpenie, aké spôsobil „Little Boy“ (red.: tak sa bomba volala).
V Hirošime a Nagasaki sme boli pokusnými morčatamiČítajte
V osemdesiatych rokoch však tieto nezabudnuteľné scény – ľudia takí popálení, že im koža ovísala z prstov ako morské riasy, alebo dieťa cicajúce prsník mŕtvej matky – opäť raz zahalili hríbovité oblaky sebaospravedlňovania. „Nikdy sa nebudem ospravedlňovať za Spojené štáty,“ povedal prezidentský kandidát George H. W. Bush v roku 1988. „Je mi jedno, aké sú fakty.“
