Peter Mikuláš ako Svätopluk (Foto: Alena Klenková)TEXT: Peter Mikuláš
[content type="longread-pos" pos="left"]
Dnes píše Peter Mikuláš, operný spevák, otec troch dcér.
[/content]
A hoj, Peťo
Vieš, Peťo, ono je to ťažké. Dakto si povie. Umelec, cestuješ, máš to pestré, dobre ti je. Ale nech si to len skúsi. Som celé dni sám a Ona nezavolá, možno má vybitú baterku. Prosil som ju, nabíjaj, keď máš už čo i len dve paličky, čo keby som zavolal. Potrebujem predsa vedieť, ako sa mala pred hodinou v reťazci. Povedala, že skočí po dáke rožky, syr, papriku. Ja viem, volal som pred hodinou. Ale volám aj tak znova a nič, nedvíha. Načo má ten telefón. Dobrý je. Z druhej ruky. Normálne by stál päťkrát viac.
Nemôžem povedať na ňu nič zlé, aj Ona je sama. Viem si predstaviť tie dni ticha medzi tými istými stenami, muchami, mravcami a pavučinami. Plný dom nás donedávna bol a zrazu nik, len Ona a ja, a aj to ja furt preč. Samozrejme, nie nadlho, na roboty sa voľakedy chodilo aj na celý život, ja len tak mesiac, dva, toľko sa chystá bežne opera na hosťovačke a ešte k tomu prirátaj zopár týždňov repríz. Je pravda, že idem z veci do veci. Keď tu skončím, doma sa veru nezohrejem.
Ale ľahko je odmietnuť. Čo keď ma viac nezachcú. Decká nám odišli, rozpŕchli sa, sme sami. Keď boli s nami, aj mne sa na ňu ľahšie myslelo. Spoliehal som sa, že ju postrážia, čo keby dačo. Keď je takto sama, určite čaká, že zavolám, ale ja nemôžem, lebo už som volal. Pred pol hodinou som jej volal, či dobre došla a či má tie rožky. Inak, keď nie som doma, netreba ich zas až toľko, ako keď boli aj deti.
Zdržala sa. Bola aj na hrobe starkých. Povedala, že aj za nimi skočí. Sú tam spolu, ležia pod stromom, lístie na nich padá, jeden za druhým odišli, celý život spolu, lásku na vzájomnú potrebu prerobili. Nemohli bez seba byť, teraz už len lístie z nich treba dlaňou ometať.
