Autor je výskumník American Enterprise Institute vo Washingtone
Pri pokusoch vysvetliť európsku utečeneckú krízu mojim americkým priateľom mi zatiaľ nenapadla lepšia paralela než tá nasledovná. Predstavte si, že namiesto federálnej ochrany hraníc by zodpovednosť za stráženie hranice s Mexikom padala na plecia štátov susediacich s Mexikom: Arizony, Texasu, a tak podobne. Zodpovednosť za správu hranice s Kanadou by zasa niesli štáty s ňou susediace: Montana, New York a iné.
Američanom sa čosi také oprávnene javí ako absurdné. Správa hraníc, vydávanie víz či prijímanie utečencov sú predsa celoamerickou záležitosťou. Ako by prišli daňoví poplatníci v Texase k tomu, aby mali za svoje peniaze strážiť hranicu v mene celej krajiny? A akú motiváciu pomôcť by mali občania v štátoch vnútri USA, v Kentucky či Missouri, v situácii, keď by Texas čelil prílevu utečencov?
Schengenskí smoliari
Toto je však systém, s ktorým v Európskej únii žijeme. Schengenská dohoda v roku 1985 načrtla plán na nastolenie voľného pohybu osôb v Únii, ktorý šiel ruku v ruke (celkom pochopiteľne) s vytvorením spoločnej vízovej politiky voči tretím krajinám. Ochrana schengenskej hranice však ostala v rukách štátov, ktoré majú tú smolu, že s ňou susedia.
Situácia je tak trochu podobná tomu, čo sa stalo s eurom. Európski lídri považovali voľný pohyb osôb – a spoločnú menu – za dobrú vec. Ich zavedenie však nesprevádzalo vytvorenie inštitucionálnych štruktúr, ktoré sú nutné na ich udržanie. Krehkosť oboch výtvorov sa ukazuje práve v čase krízy – či už nesolventnosti Grécka, či prílevu utečencov na talianske a grécke brehy.
Minulý rok cez schengenskú hranicu prešlo nelegálne okolo 283tisíc (viac než dvaapolkrát viac ako v roku 2013), tento rok ich bude ešte viac. Tisíce sa nachádzajú vo francúzskom Calais dúfajúc, že sa im nejakým spôsobom podarí prekročiť Lamanšský prieliv. Udalosti majú aj tragický ľudský rozmer: podľa Medzinárodnej organizácie pre migráciu zomrelo od začiatku roka v Stredozemnom mori 2000 utečencov. Väčšia časť ťarchy záchranných operácií padá na plecia Talianska a Grécka – rozhodne nie najbohatších ani najefektívnejšie fungujúcich štátov Únie.
Vydrží voľný pohyb osôb?
Vydrží nám v tejto situácii slobodný pohyb osôb v Únii? Niektoré európske štáty už zaviedli nejaké formy kontroly pohybu osôb, v snahe zabrániť migrantom voľný priechod do iných krajín schengenského priestoru. Ešte väčším nebezpečenstvom pre slobodný pohyb osôb je xenofóbna a populistická rétorika napríklad takého Viktora Orbána. Naše vlastné gabčíkovské referendum tiež ukazuje, ako ľahko môže v nestráženej chvíli vyplávať na povrch to najhoršie, čo v sebe naši spoluobčania nosia.
Predsudky by nás mali znepokojovať, ale v tomto prípade sú skôr symptómom než príčinou problému. Kameň úrazu väzí v tom, že sa v Európe utečenecký problém rieši primárne ako problém grécky, maďarský či slovenský – a nie ako problém celoeurópsky.
