Bola jeseň 2008 a aj nejeden zarytý konzervatívec pri pohľade na výsledky amerických prezidentských volieb priznal, že samotná politika nemusí byť vždy tou najdôležitejšou. Uverili, že Spojené štáty sa 40 rokov po Martinovi Lutherovi Kingovi predsa len zbavili rasizmu, najväčšej škvrny na histórii krajiny.
Ubehlo sedem rokov a rasizmus je témou politickej a spoločenskej diskusie znova, možno dokonca viac než v roku 2008. Vtedy sa hovorilo o nejasnej zmene, teraz o tom, ako má tá zmena skutočne vyzerať.
Spojené štáty sa rasizmu nezbavili, len na chvíľu uverili, že zvolenie Baracka Obamu má pre tvár krajiny väčší význam, ako v skutočnosti malo. Prezidentom sa stal vzdelaný Afroameričan s inšpirujúcimi prejavmi, nie bežný černoch odvedľa. Alebo skôr z úplne inej štvrte, lebo takých medzi sebou predsa slušní Američania nestrpia.
Už len samotný názov hnutia Black Lives Matter (na životoch čiernych záleží, pozn.red.) naznačuje, že niečo nie je v poriadku. Je smutné, že z takého banálneho hesla treba robiť slogan pouličných demonštrácií.
Európania teraz dostali ďalšiu šancu vyvyšovať sa nad „nekultúrnou Amerikou“. Tou, kde je otroctvo stále súčasťou psyché národa, kde policajti bez váhania zabíjajú menšiny ako v časoch Divokého západu, a pritom svetu dávajú recepty na ľudské práva.
