Ako zvyčajne, boli to Španieli, kto cez víkend narušil pobrežné vody Gibraltáru, keď vyslali neohlásený policajný čln naháňať pašerákov smerujúcich k tejto malej britskej kolónii s 30 000 obyvateľmi. „Úplne neprijateľné,“ jačalo britské ministerstvo zahraničia. „Vody sú španielske,“ znela nevrlá odpoveď. V tejto patovej situácii jeden z pašerákov utiekol.
Túto hru „oko za oko“ hrajú 300 rokov, od podpísania Utrechtskej zmluvy v roku 1713, ktorá rozbila španielsku ríšu a pridelila Gibraltár Veľkej Británii.
Španielsko v ostatnom čase silno tlačí, aby dostalo Gibraltár späť: jeho lode v júni narušili suverenitu Gibraltáru 173 ráz, vrátane spomienkovej slávnosti a „chvíľky ticha“ na pamiatku tridsiatich britských turistov zmasakrovaných v Tunisku. A v júli Španielsko znovu zaviedlo pohraničné kontroly, čím spôsobilo niekoľkohodinové rady a znepríjemnilo život tisíckam Španielov, ktorí majú prácu v rámci prekvitajúcej gibraltárskej ekonomiky.
Dá sa pochopiť, prečo Španielsko neznáša bohatstvo Gibraltáru. So svojou nezamestnanosťou mladých na úrovni 50 percent a momentálnym dlhom vo výške 100 precent HDP je krajina v kritickom ekonomickom stave, pričom končí s najtvrdšími úspornými opatreniami vo svojich demokratických dejinách.
