Regulácie môžu pomáhať, ale môžu pacientom aj veľmi uškodiť, ak zastavia vývoj liekov. FOTO: Ilustračné - SITA/APŠkodia alebo, naopak, pomáhajú bioetici človeku? A zabraňujú katastrofám či sú priamo zodpovední za zničené životy?
TEXT: Tomáš Prokopčák
[content type="longread-pos" pos="left"]
Dnes píše Tomáš Prokopčák. Autor je zástupca šéfredaktorky denníka SME. [/content]
Š kótsko má krásne prírodné prostredie a musí si zachovať svoj čistý, zelený štatút. Takýmto nezmyslom zdôvodňovali včera škótske úrady, prečo v krajine nedovolia pestovanie geneticky modifikovaných obilnín.
Ani nie mesiac predtým zase americký vedecký magazín American Journal of Clinical Nutrition stiahol kľúčovú štúdiu o zlatej ryži.
Niežeby niekto spochybňoval vedecké metódy alebo jej zásadné výsledky – že geneticky upravená zlatá ryža môže pomáhať státisícom detí s nedostatkom vitamínu A –, ale dôvodom bolo údajné etické pochybenie. Jednoducho, nie všetci rodičia skúmaných detí dali vopred súhlas na experiment.
Vybrať však môžeme mnohé ďalšie oblasti: problémy, s akými sa liečba založená na embryonálnych kmeňových bunkách dostáva k pacientom, či otázku genetických zásahov do ľudských plodov, alebo samotnej génovej liečby.
Vo všetkých týchto prípadoch naráža veda na etiku; a predovšetkým na námietky, ktoré vychádzajú z rôznych presvedčení – no len občas stoja na faktoch.
Znamená to, že etika brzdí vedu a stáva sa priamo zodpovedná za milióny ľudí, ktorým vedci či lekári jednoducho nedostali príležitosť pomôcť? A sú etici priamo zodpovední za odklad liečby, ktorá by mohla zachraňovať zdravia aj životy?
Presne takéto otázky si vo svojom texte pre Boston Globe položil známy experimentálny psychológ Steven Pinker a prišiel k jednoduchému a o to provokujúcejšiemu záveru: Primárna úloha dnešných bioetikov sa dá zhrnúť do jedinej vety. Practe sa z cesty!
Premrhané roky
Veda ešte nikdy v minulosti nenapredovala tak rýchlo, ako napreduje dnes. Výsledkom je neuveriteľné množstvo nových poznatkov, ktoré zároveň otvárajú mnohé dôležité a zložité otázky.
Samotné uvažovanie o vede je však už tradične pozadu za výsledkami výskumov (musí byť), rovnako ako debata o bioetike a jej pravidlách.
Výsledkom tak bývajú znôšky regulácií, ktoré už dávno neodrážajú skutočný stav poznania.
V tom lepšom prípade sú iba otravné a vychádzajú z falošných, romantických a hlúpych predpokladov (skúste si napríklad vymyslieť experiment so zvieratami a uvidíte), v tom horšom však podobné nápady a debaty založené na nezdôvodniteľných etických predsudkoch vedú priamo k brzdeniu výsledkov výskumu. Ako práve v spomínaných prípadoch genetiky a embryonálneho výskumu.
Áno, ako myšlienkové cvičenia sú nesmierne zaujímavé, rovnako ako je príjemné hrávať mentálne šachy a vedieť, kam nás logicky korektné (zopakujme, korektné!) uvažovanie trebárs klzkým svahom môže doviesť.
