Autor je maliar a básnik
Keď som v raných deväťdesiatych rokoch ako relatívne mladý človek začal cestovať po svete, prekvapil ma zaujímavý poznatok. Sumu cestovateľovho poznania totiž netvoria len nové krajiny, kultúry a ľudia, ale čo-to sa dozvie aj o sebe. Neraz sú to skutočnosti, ktoré ho zaskočia a nerád si ich priznáva.
Ja som sa, napríklad, o sebe dozvedel, že som rasista. Keď to poviem takto rezolútne, bez obalu a eufemického prihladenia, znie to ako vážne sebaobvinenie. Môj rasizmus sa možno neprejavil navonok, nezhmotnil sa vo verbálnom ani fyzickom útoku, no dobre si pamätám zápasy, ktoré som musel zvádzať sám so sebou v konfrontácii s inou kultúrou, s jej sociálnymi, náboženskými či rodovými stereotypmi.
Pamätám si, ako ma rozčuľovala indická neschopnosť urobiť poriadok – od štátnej legislatívy až po najbližšie okolie svojho príbytku –, ako som pohŕdal ambivalentnou zmesou arogancie a servilnosti u obyvateľov rovníkovej Afriky. No máme aj opačnú skúsenosť. O nej by vedeli rozprávať naše au-pair dievčatá zarábajúce si v Anglicku, alebo pracovníčky opatrovateľských služieb v susednom Rakúsku. Žiaden hrubý šovinizmus, iba také malé, zdanlivo neškodné „pozeranie sa zvrchu“. Asi tak, ako sa my pozeráme na Rumunov či Ukrajincov pracujúcich u nás.
