Autor je spolupracovníkom The Post
.
Bývalý agent KGB sediaci predo mnou dvihol ruku, aby prerušil môj krátky monológ o „hybridnej“ vojne Vladimira Putina na Ukrajine. Zjavne to je dielo niekoho, koho formovala sovietska výzvedná služba, vyjadril som sa – nejakého odborníka na tajné akcie a niekoho stotožneného s klamstvom ako stratégiou.
„Počkajte!“ vyštekol môj partner v rozhovore. „Pravda je, že on nie je jedným z nás.“ Zažmurkal som. Ďalší veterán sovietskej rozviedky, sediaci s nami pri stole, čulo prikývol na podporu tejto poznámky.
Hazardér
Táto chvíľa ma priviedla k iným rozhovorom, v priebehu niekoľkých mesiacov, s operatívcami amerických a európskych výzvedných služieb, ktorí študovali sedemnásťročnú kariéru ruského prezidenta v KGB. Aj oni vystopovali portrét Putina ako neúspešného špióna, ktorého z KGB vypudili, keď sa sovietsky systém zrútil, a politické kontakty mu zrazu ponúkli cestu k moci.
„V systéme ho považovali za hazardéra, ktorý má len málo pochopenia pre následky zlyhania,“ povedal jeden z nich. „KGB v tých časoch nerada riskovala.“
Táto analýza Putina nie ako majstrovského špióna, lepšie zapadá do toho, čo robí ako šéf Kremľa. Putin dnes prejavuje otvorené pohŕdanie ruskou verejnou mienkou a bezcitnú ľahostajnosť voči sankciám ničiacim ekonomiku a voči medzinárodnému nesúhlasu, ktorý vyvolalo jeho ukrajinské dobrodružstvo – čo sú črty skôr sa hodiace pre opitého hráča.
Keď som zisťoval detaily o Putinovej kariére špióna, upozornili ma na fakt, že v roku 1985 dostal úlohu v Drážďanoch, čo bol vlastne zapadákov, a nie v hlavnom meste východného Nemecka, a že ho potom na konci tohto pobytu poslali robiť kontrarozviedku do Leningradu, a nie do Moskvy.
