Autor je profesor dejín na Univerzite Georgia
Nedávny výskum Pew Research Center priniesol suchú správu, že miléniové deti – skupina, o ktorej sa verejnosť zrejme domnieva, že ju tvoria dospelí jedinci žijúci v rodičovských pivniciach – majú v skutočnosti problém založiť si vlastnú domácnosť. Napriek zlepšeniu ekonomiky bývajú dospelí vo veku 18 až 34 rokov s rodičmi vo väčšej miere: dnes 26 percent oproti 24 percentám v roku 2010.
Toto vyvolalo ďalšie pokyvovanie hláv nad zlyhaním tejto konkrétnej demografickej skupiny. No širší dejinný záber by nás mal upozorniť, aby sme zvážili, či je s miléniovcami niečo v neporiadku. Ak je tu totiž niečo v neporiadku, tak sú to očakávania našej spoločnosti, že je normálne pre dospelých čo najrýchlejšie sa rozísť s rodičmi. Po väčšinu dejín boli mnohogeneračné typy bývania normou, a nie výnimkou.
Aká je normálna rodina
Je pravda, že v polovici 20. storočia bola typická jednogeneračná rodina. Zatiaľ čo malý zlomok obyvateľstva žil v mnohogeneračných domácnostiach, väčšina dospelých si udržiavala odstup od starnúcich rodičov. Bývanie na povojnových predmestiach stelesňovalo tento ideál a odborníci na rodinu z polovice storočia presadzovali pozitíva ostrého, čistého oddelenia generácií.
Predstava, že dospelé deti bývajú s rodičmi – alebo naopak – sa postupne začala vnímať ako niečo patologické. Tento konsenzus sa ukázal taký silný, že si ho osvojili aj historici rodiny. Mnohí vedci uverejňovali v 60. a 70. rokoch výskumy s cieľom ukázať, že Američania odjakživa žili v jednogeneračných rodinách, pričom generácie sa navzájom udržiavali od tela.
