Autor je hudobný skladateľ a dirigent.
Moji rodičia i starí rodičia museli cítiť k svojej krajine nejakú zvláštnu príchylnosť, ani dosť hrozivé podmienky ich neprinútili odísť. Dosť kruto na to doplatili. Ako sa vtedy, vlastne ani nie tak dávno, hovorievalo - pesimisti išli do Ameriky a optimisti do plynu.
Po mojej vyše dvadsaťročnej skúsenosti to začína vyzerať, akoby sa nedalo ujsť nikam. Utečenci to mali vždy dosť zložité, lebo ich stále niekto niekde nechcel. Kanadská vláda, ktorá ma pred 23 rokmi prijala s pomerne otvoreným náručím, by mojim starým rodičom nedala šancu. Kanadský premiér počas vojny vyhlásil na adresu prípadných židovských utečencov z Európy, že none is too many (aj žiaden je príliš veľa).
Američania, ktorí ma tiež prijali medzi seba bez ťažkostí a ktorých krajina je postavená na imigrantoch (ktorí nielenže nesplynuli s kultúrou, do ktorej vtrhli, ale ju takmer úplne zlikvidovali) sa v poslednom čase nesprávajú k imigrantom veľmi priateľsky. Dokonca ani k tým, ktorých navozili na lodiach z Afriky.
Ak ste si mysleli, že kompletne vymletý župan v srdci Krajinky je mimoriadne nešťastie, pozrite si vedúceho republikánskeho prezidentského káčera Donalda v najslobodnejšej krajine na svete. Spôsob, akým sa vyjadruje o emigrantoch (ale aj o ženách, chudobných, menšinách a prakticky takmer o komkoľvek) by bez problémov obstál medzi úplne ožratými a politikmi správne namotivovanými návštevníkmi piatej cenovej niekde v dolináááááách.
