So sochárom Jozefom Jankovičom o šesťdesiatych rokoch, období normalizácie ako aj o súčasnej situácii v slovenskom výtvarnom umení„Dodnes sme sa úmyselne alebo neschopnosťou vyhli opísaniu obdobia normalizácie a predtým stalinistického obdobia päťdesiatych rokov. Tým sa umožnilo voluntaristické interpretovanie dobových udalostí, počinov, umeleckých diel podľa momentálnych potrieb jednotlivých záujmových skupín, politických strán a podobne. Takáto prax, samozrejme, fungovala aj za socializmu. Ale v súčasnosti nás k tomu žiadna totalitná moc nenúti, nútia nás k tomu len parciálne egoistické záujmy jednotlivých skupín,“ hovorí JOZEF JANKOVIČ, špičková postava moderného slovenského sochárstva.
Mandát vyjadrovať sa k problémom slovenského výtvarného umenia sa mu nesnažia uprieť ani jeho oponenti. Nikdy o nich nemal núdzu, ako to býva u ľudí, ktorí si za svojimi názormi vždy pevne stáli. To platí o období normalizácie, keď svojimi ľudskými a umeleckými nekompromisnými postojmi symbolizoval „odvrátenú tvár“ výtvarnej scény, ako aj o nových spoločenských časoch, ktoré pomáhal budovať.
„Celý môj život je seriál konfliktov, z ktorých každý znamenal trest i zmenu,“ povedal pred časom tento umelec, ktorého si s rešpektom vždy vypočujú aj jeho názoroví protivníci. Tí predošlí zostali a časom pribúdali noví, pre zmenu z radov bývalých kolegov z neoficiálnej scény. Nemá z toho radosť, ale zo svojej pravdy neuhne ani o krok.
Ako sa s odstupom času pozeráte na normalizačné dvadsaťročie z pohľadu vašich osobných možností či skôr nemožností oficiálneho vystavovania?
„Ak sa pod oficiálnym vystavovaním myslí možnosť vystavovať na zväzových a štátom organizovaných výstavách, tak túto možnosť som nemal. Takisto bolo sťažené moje vystavovanie v Bratislave a okolí, pretože väčšina rozhodujúcich funkcionárov vedela, že som na čiernej listine. Napriek tomu som zrealizoval množstvo výstav v menších mestách na Slovensku, v Čechách a hlavne na Morave, väčšinou v rôznych kluboch a kultúrnych domoch.“
Vašu tvorbu sa však podarilo prezentovať aj v zahraničí.
„Áno, zúčastnil som sa veľkých prehliadok grafiky v Krakove, Ľubľane, Tokiu, San Franciscu a ďalších mestách. Samozrejme, pokiaľ sa mi podarilo nájsť možnosť poslať diela neoficiálnym spôsobom.“
Dá sa o niektorom podujatí povedať, že bolo pre vás najvýznamnejšie?
„Takéto zjednodušenie je zavádzajúce. Zmenu klímy, trendu alebo módy nemôže spôsobiť jedna akcia alebo výstava. Vždy je to súhrn viacerých udalostí, výstav, umeleckých počinov v dlhšom časovom horizonte. Napriek tomu – pre mňa, a myslím si, že aj pre celú moju generáciu bola takouto dôležitou akciou výstava Danuvius v roku 1968. Hlavne preto, že celá generácia mladých českých a slovenských výtvarníkov mala prvý a posledný raz možnosť priamo sa konfrontovať so svojimi kolegami z celého sveta.“
Aj posledný?
„V takom rozsahu posledný, pretože za normalizácie to nebolo možné, a dnes, keby to teoreticky možné bolo, nie je vôľa ani peniaze. Ak sa mladý umelec aj dostane na významnú medzinárodnú prehliadku, tak len ako jednotlivec.“
S vystavovaním boli problémy, do akej miery bola obmedzená samotná tvorba?
„Na rozdiel od nacistickej praxe, keď sa kontrolovali aj ateliéry výtvarníkov, v období normalizácie sa takéto postupy nepoužívali. Dokladom toho je aj súčasná výstava Slovenské vizuálne umenie 1970 – 1985 v Slovenskej národnej galérii, kde sa prezentuje bohatá a mnohovrstvová scéna hlavne neoficiálneho umenia.“
Z radov vtedy zakázaných spisovateľov možno dnes počuť aj hlasy, že tie roky im priniesli čas na pokojnú tvorbu, koncentráciu. Čo si o tom myslíte?
„Treba to brať s rezervou. Každý jednotlivec mal špecifickú situáciu a musel nájsť vlastnú stratégiu prežitia tak, aby pritom neohrozil vznik nových diel. Pretože umelec, ktorý nevytvára nové a podľa možnosti kvalitné diela, prestáva byť živým umelcom. Bohužiaľ, nedá sa vystavovať morálka alebo správne politické presvedčenie.“
Verili ste v šesťdesiatych rokoch v socializmus s ľudskou tvárou?
„Keďže som nikdy nebol členom komunistickej strany, nepodliehal som ani ilúzii mnohých reformných komunistov, že je možné systém, ktorý vybudovali, reformovať alebo poľudštiť. A keďže som v tejto krajine zostal žiť a neemigroval som, podporoval som a budem podporovať akékoľvek snaženie ktorejkoľvek politickej strany, ktoré podľa môjho názoru vylepšuje a mení dobový status quo.“
Ktorá to bola, je alebo by mohla byť?
„Musím sa priznať, že ako celok žiadna.“
Veríte vo „výchovnú“ silu umenia?
„Neverím, a ani to nie je jeho úlohou. Napriek tomu si však myslím, že každý jednotlivec by sa mal vzdelávať sám, aby mohol participovať na obrovskom množstve kultúrnych statkov, ktoré nám predchádzajúce generácie zanechali. A spoločnosť by mu mala umožniť prístup k tomuto vzdelaniu.“
V novembri 1989 ste stáli aktívne pri zrode nového režimu. Nechceli ste zostať v politike?
„Bol som v nej šesť mesiacov, keď som pôsobil ako kooptovaný poslanec za Verejnosť proti násiliu vo federálnom parlamente. Uvedomil som si, že sa nemienim vzdať umeleckej tvorby a nemal som chuť stať sa členom akejkoľvek politickej strany a podliehať skupinovým záujmom. Som rád, že som pokušeniu byť v politike odolal.“
Ako hodnotíte pôsobenie vašich umeleckých kolegov, ktorí sa stali politikmi? Pomohlo to našej kultúre?
„Nie. Žiadne veľké výsledky nevidím.“
Napĺňali sa vaše predstavy po páde starého režimu?
„I keď som mal osobnú predstavu, aký by mohol a mal byť ďalší vývoj kultúry na Slovensku, žiaľ, musím konštatovať, že sa to vyvinulo úplne ináč. Namiesto skombinovania pozitívnych prvkov z oboch systémov sme skombinovali všetky negatíva. Štát sa vzdal vlastnej kultúrnej politiky ako prežitku a neviditeľná ruka trhu v zaostalom prostredí pôsobí deštrukčne.“
Čo bolo pozitívne v minulom systéme?
„Podpora umenia.“
Podpora?
„Napríklad vznikom množstva regionálnych galérií, umožňovaním expanzie výtvarného umenia do architektúry a mestského prostredia pomocou stavebného zákona. Žiaľ, ako protislužbu vyžadoval minulý režim ideologickú a umeleckú poslušnosť, takže väčšina diel vytvorená pod týmto tlakom nemá veľkú hodnotu. Ale existovali aj výnimky.“
Ako ste vnímali rozdelenie Česko-Slovenska?
„Keďže som bol účastníkom pomlčkovej vojny vo federálnom parlamente v Prahe, tak som vedel, že nové politické elity sa nemôžu dohodnúť na nejakom rozumnom kompromise. Naši českí kolegovia z Občianskeho fóra, keď sme ich upozorňovali, že sa objaví otázka – čo so Slovenskom?, až na pár výnimiek neboli schopní ani uznať, že tu existuje nejaký problém. A, samozrejme, nikto nemal premyslené a pripravené žiadne riešenia.“
Boli ste prvým ponovembrovým rektorom Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Aké to bolo?
„V roku 1990 boli vybrané nové pedagogické zbory len na dvoch školách v Česko-Slovensku, a to na Akadémii výtvarných umení v Prahe a na našej škole. Noví pedagógovia mali jedinečnú príležitosť zrealizovať víziu modernej vysokej školy, nepodliehajúcej žiadnym politickým tlakom. Myslím si, že reforma bola úspešná, ale posúdiť by to mali iní.“
Čo momentálne najviac trápi slovenské výtvarné umenie?
„Viem to, ale nechcem byť samozvaným hovorcom. Môžem povedať iba to, čo trápi mňa.“
A to?
„Kvalitná umelecká scéna musí byť viacvrstvová, mali by tam prebiehať rôzne strety umeleckých názorov, mala by byť mierne chaotická – neregulovaná. Bohužiaľ, dnes je chaos taký dokonalý, že nie sme schopní sformulovať ani jednoduché stavovské požiadavky odborárskeho typu, nehovoriac o ich presadení v spoločnosti.“
Kedysi bolo delenie jednoduché – na oficiálne a neoficiálne umenie. Nie?
„To už síce nie je, ale zato je výtvarná komunita rozdelená na množstvo scén, ktoré sa navzájom ani len nechcú poznať. Občas chodím aj na výstavy takzvaného stredného prúdu či poklesnutého umenia, ale určitý pocit výnimočnosti alebo, ak chcete, elitárstva mnohých kolegov zabraňuje vnímať umenie v celej jeho šírke.“
Ako je to s prácami na objednávku v porovnaní s minulosťou?
„V stavebnom zákone bol zrušený paragraf, ktorý umožňoval realizáciu výtvarných diel v architektúre, tak vlastne nejaké význačné verejné zákazky neexistujú. Jediné nóvum je to, čo nazývam bankovým umením, to sú artefakty z drahých vysoko leštených materiálov. Taktiež sa objavili v našich mestách realistické žánrové figúrky, ďalej vznikli v okolí Žiliny slovenské a v okolí Komárna maďarské klasické pomníky rôznych národných dejateľov. No a, samozrejme, cirkevné umenie. Teda nič, čo by sa dalo porovnávať so súčasnou špičkovou produkciou vo svete.“
Ste jedným z umelcov, ktorí počas normalizácie dokazovali, že aj za železnou oponou môže vznikať špičkové moderné umenie. Je to tak, že dobré umenie môže vzniknúť len niekde?
„Nie, všade môže vznikať kvalitné umenie. Ale, žiaľ, je tvrdou realitou, že o akceptácii umenia rozhodujú v prvom rade veľké národy euro-americkej zóny, veľké centrá a najmä veľké peniaze. A v takejto konkurencii zatiaľ nemáme šancu. Pred týždňom bola v Slovenskej národnej galérii prednáška amerického kunsthistorika o tom, prečo nemožno písať dejiny umenia mimo krajín európsko-americkej zóny, teda sféry západného vplyvu, ktorá ma utvrdila v mojom presvedčení.“
Otázka pôvodne mierila na minulosť.
„Áno, ale stále to platí, jednoducho existuje nejaký model popísania umenia, ktorý je vyslovene západný, do ktorého sa nezmestia iné spôsoby výtvarného uvažovania a iných realizácií. Z toho vyplýva, že ak sa niečo len trochu podobá Západu, považuje sa to za odvodené, a keď to nie je v tomto type umenia, tak zasa na to nemá západná kunsthistória pomenovanie ani škatuľku.“
To znamená, že sme navždy odsúdení na regionálnosť?
„Všetko závisí od geopolitickej situácie, a ako to teraz vyzerá pri dominancii jednej mocnosti, tak najbližšie desaťročia sa to nemôže zmeniť.“
Dá sa to nazvať aj istou brzdou pre akceptáciu slovenského umenia?
„V každom prípade sme mimo akéhokoľvek diania, to si treba jednoducho priznať ako reálny fakt. A netýka sa to len Slovenska, ale momentálne celého takzvaného východného bloku. Okrem Ruska.“
Vstup do Európskej únie s tým môže niečo urobiť?
„Vstup to môže pozitívne ovplyvniť, ale nie podstatne, lebo to je už zakódované v spôsobe vnímania a popisovania umenia ako takého. Je popisované z centra, podľa určitých kľúčov, dogiem a, samozrejme, dejiny sa strašne ťažko prepisujú a dejiny umenia sa tiež neprepisujú každý rok.“
Paradoxne to znie práve z úst človeka, ktorý je desaťročia na Západe akceptovaný.
„My môžeme byť z času na čas akceptovaní, vystavovaní a možno aj pochválení, ale pokiaľ nie sme prítomní na medzinárodnom trhu s umením, tak je to svojím spôsobom bezvýznamné. A momentálne z tých umelcov, ktorí zostali žiť vo svojich pôvodných krajinách východného bloku, nie je ani jeden prítomný na týchto trhoch. Každý, kto je na nich prítomný, musí byť alebo je emigrantom. Teda žije vo Francúzsku, Nemecku, Spojených štátoch desiatky rokov a je len pôvodom z tejto oblasti.“
Myslíte trh s umením doslova, ako na aukcii alebo v širšom zmysle?
„Trh umenia je všetko, celá scéna, napríklad keď sa robia hodnotové rebríčky pre investorov, povedzme prvých sto umelcov, tak sa do toho započítava predaj, výstavy vo významných galériách, vydané knihy a ďalšie faktory. Čiže neurčujú to len peniaze.“
Je tento váš názor ojedinelý alebo všeobecne rozšírený?
„Neviem hovoriť za kolegov, ale to nič nemení na skutočnosti, že to takto funguje. Koniec koncov občas sa prevalí v týchto končinách obrovská frustrácia práve preto, že si mnoho ľudí uvedomí svoju reálnu situáciu.“
A štát, ministerstvo, tušia to tam vôbec? Má im to kto povedať?
„Myslím, že to vedia a že v zásade to nikoho zvlášť nemrzí. Nakoniec, doteraz nebola definovaná žiadna štátna kultúrna politika, všetko je to ponechané na neviditeľnú ruku trhu. Nestačí si to len uvedomiť, ale treba aj nájsť nejaké mechanizmy, ktorými by sa to dalo zmeniť. A tie nikto nehľadá, a keď sa aj nájdu, tak treba nájsť silu a schopnosť niečo z toho realizovať.“
Takže kedy to začne u nás fungovať?
„To, čo funguje v bohatej rozvinutej spoločnosti na Západe, sa po prenesení do nevyvinutej, inakšej štruktúry nemôže hneď správať rovnako. Kým tu bude bohatá vrstva a kým sa saturujú všetky jednoduché priamočiare potreby, či už životné, alebo reprezentatívne, kým sa nakúpia všetky autá, jachty, domy a kým príde rad na umenie, prejde desať-dvadsať rokov. A, samozrejme, tých desať-dvadsať rokov by nemalo byť bez nejakej kultúrnej kontinuity.“
Je vôbec možné nejako ju zabezpečiť?
„Zasa ako za socializmu musí tú kultúrnu kontinuitu udržiavať pár bláznivých indivíduí, ktoré trvajú na svojom a tvoria si svoje umenie bez ohľadu na oficiálne trendy alebo politickú situáciu.“
