(Foto: Ilustračné SITA/AP)TEXT: Petra Procházková
[content type="longread-pos" pos="left"]
Dnes píše Petra Procházková, redaktorka SME a Lidových novín.
[/content]
D ennodenne s tým bojujem. Informáciami zaplavovaný internet, rozhlas aj televízia, spravodajské agentúry či viac alebo menej renomované papierové noviny. Kto sa má vyznať v tom, čo je pravda, čo len tak napoly a čo je vyslovená lož. Overujem často dlhšie, než píšem samotný článok.
Telefonujem do Ruska aj na Ukrajinu, kde mi na úradoch zdvihne telefón niekto schopný podať relevantnú informáciu len málokedy. Píšem zúfalé e-maily, na ktoré mi odpovede prichádzajú niekoľko týždňov po tom, čo som poslala otázku. Volám kamarátom a kolegom žijúcim v ruských či ukrajinských mestách, a keď mi dvaja ľudia nachádzajúci sa v rovnakom čase napríklad v juhoukrajinskom prístave Mariupoľ povedia úplne opačný údaj, topím sa v slzách bezradnosti.
Jeden je prorusky orientovaný a vidí, respektíve počuje v explóziách zlovestný odkaz Kyjeva a fašistickej junty odhodlanej vyvraždiť všetkých ruskojazyčných. Druhý, ukrajinský vlastenec, mi podáva zaručenú informáciu o tom, že ruský prezident Vladimir Putin už sedí v tanku a snaží sa zacieliť predovšetkým na nemocnice, škôlky a domovy dôchodcov. Podobne miestne internetové zdroje sa jeden od druhého líšia.
Renomované svetové agentúry, ktorým ešte stále dôverujem zo všetkého najviac, za správou alibisticky nezabudnú dodať: „Nemožno overiť z nezávislých zdrojov.“ A ja práve nemám ani peniaze, ani čas na to, aby som sa sama sebe stala nezávislým zdrojom a na front pod Mariupoľom si zaletela.
Príliš veľa informácií
Ak niečo potrebujem overiť v ďalekom Afganistane, viem vopred, že budem musieť postupovať zdĺhavou cestou cez známych a príbuzných, ktorí sa s drobným úplatkom v podobe kvalitného čaju alebo zakázaného piva vydajú na príslušný úrad, a aj tak sa nič nedozvedia.
Je to jednoducho hrôza. Informácií je skrátka príliš. V časoch, keď internet neexistoval, a naopak o tom, čo sa človek dozvie, rozhodovala komunistická cenzúra, bolo novinárom hej: stačilo pekne opísať či prerozprávať to, čo vydala štátna agentúra, či už to bol sovietsky TASS, alebo naša roztomilá „četka“.
Dnes sa však ani tej nedá úplne veriť. Aj kolegovia sa totiž stávajú každodenne obeťami zámerných, dobre naplánovaných či celkom náhodných informačných omylov alebo kampaní, ktoré majú podobu starej dobrej detskej hry na tichú poštu. Prvý čosi zašepká druhému do ucha, ten namiesto „opice“ počuje „slepice“ a pustí slovo ďalej. Zatiaľ to ide, opice síce nie sú tak úplne slepice, ale stále sú to zvieratá. No na konci posledný hráč vypustí z úst napríklad slovo škatuľa. A to je už malér. Aj keď... Kým v novinách neprekrútime výraz vyrieknutý svetovým politikom, lídrom veľmoci a vrchným veliteľom atómovej armády z „jadrovej zdravice“ na „jadrovú hlavicu“, nič také strašné sa nedeje.
Ako sa rodí lož 2
Zadanie znelo jednoznačne. V maďarských novinách sa objavila správa o tom, že Lotyšsko bude stavať na hraniciach s Bieloruskom a Ruskom múr, aby zabránilo prílevu nelegálnych utečencov, a Rusov predovšetkým.
