Autor je redaktor MF DNES
Je to len rok, odkedy ukrajinská armáda a dobrovoľnícke oddiely Národnej gardy rozdelili územie doneckých a luhanských separatistov. V tlači a na internete po celom svete sa po ofenzíve rozoberalo, že sa očakávajú boje v uliciach miliónového Donecka a Luhanska, no na rozdiel od postupu donbaskou stepou, bude trvať možno týždne alebo mesiace, než sa odpor Ruskom dobre vyzbrojených separatistov podarí zlomiť. Dnes vidíme, že v Donbase sa naďalej bojuje.
Rusko sa rozhodlo zapojiť
Kremeľ v tých dňoch zrejme chvíľu váhal, akú pomoc separatistom poskytnúť. Okolo zostrelenia malajzijského boeingu, ktorý bol plný Holanďanov, sa síce Rusku a separatistom podarilo urobiť informačnú hmlu, ale všetky stopy mierili jasne k separatistom a ruskému Buku, ktorý tam niekoľko dní predtým previezli. Rovnako ako desiatky tankov, raketometov a diel spoza ruskej hranice.
Rusko jednoducho malo veľký problém, za ktorý Kremľu hrozil a stále ešte hrozí medzinárodný súd. Holandsko, jedno z najväčších zahraničných útočísk ruského i kremeľského kapitálu, dovtedy veľmi vlažne podporujúce pomoc Ukrajine, sa zrazu ocitlo jasne na druhej strane barikády. Putin v tých dňoch zrejme chvíľu zvažoval, či by predsa len ukončenie vojny v Donbase nebolo preňho aj pre Rusko lepšie.
Z dôvodov, ktoré ešte dnes nepoznáme, sa rozhodol inak. Poslal na východ Ukrajiny tisíce ruských vojakov v podobe celých vojenských jednotiek. Moskva síce ďalej hrala hru na „dobrovoľníkov“, ale tomu už nikto na Západe neveril. Rusko vykonalo za pomoci štafáže separatistických oddielov veľkú ofenzívu, pri ktorej Ukrajincov zatlačilo o desiatky kilometrov ďalej do vnútrozemia, odohnalo ich od metropol Donecka a Luhanska a z územia pod kontrolou separatistov urobilo relatívne životaschopné útvary.
Na začiatku septembra už bolo prakticky dokonané: ilovajský kotol sa zmenil na masaker tisícky ukrajinských dobrovoľníkov, Ukrajina bola donútená podpísať minský protokol. Ten síce zastavil ruskú ofenzívu, nie však apetít separatistov po nových územiach. Po vyčistení doneckého letiska a dobytí Debaľceva, ktoré tvorilo strategický klin v separatistickom území, boli konečne Kremeľ a separatisti ochotní uzavrieť vo februári pod tlakom Nemecka a Francúzska minskú dohodu. Ich ambíciou bolo priniesť do oblasti nielen prímerie, ale skutočný mier.
Nefunkčné mafiánske štáty
Dnes, po ďalšom polroku, sa však na východe Ukrajiny opäť tvrdo bojuje. Prakticky žiadne dohody o stiahnutí zbraní a jednotiek z línie prímeria sa neplnia. Vyzerá to, že Rusko a separatisti testujú pevnosť ukrajinských línií obrany a zvažujú, či a kde vykonať ďalšiu ofenzívu, ktorá by opäť zmenila pomer síl v Donbase. Ani jedna z bojujúcich strán na tom totiž nie je dobre. Z Donecka a Luhanska utekajú ďalší a ďalší ľudia, pretože v mestách sa už nedá žiť.
