SME

Mať odvahu vyjsť za hranice prospechárstva a cynizmu

Mať odvahu vyjsť za hranice prospechárstva a cynizmu

Slovensko posadnuté prosperitou podcenilo krehké dedičstvo humanistickej revolúcie novembra a výzvu, aby sme sa prestali báť.

TEXT: Michal Havran

[content type="longread-pos" pos="left"]

Dnes píše Michal Havran, teológ a šéfredaktor jetotak.sk.

[/content]

N ebolo to tak dávno, ani nie pred tridsiatimi rokmi, keď sme žili v odvážnej krajine. Politici neboli straníckymi funkcionármi, ale nadšencami, nie že by robili vždy tie najlepšie rozhodnutia, no nebáli sa.

Mali odvahu hovoriť veci, ktoré neboli namerané v prieskumoch, nevymysleli ich poradcovia, opierali sa skôr o intuíciu a presvedčenie. Bolo to obdobie okolo 89. roku, keď sa rozhodnutia vyznačovali zanedbateľnou mierou cynizmu a istým samovražedným rozmerom, čo sa neskôr potvrdilo, keď prvú generáciu ponovembrových politických aktivistov zmietli pragmatici.

No pár zásadných vecí sa podarilo, aj napriek chybám, aj napriek tomu, že nedokázali ustrážiť mravný rozmer vtedajšej spoločenskej atmosféry.

S odstupom sa zdá, že to bola anomália, že na takéto správanie nie je v politike a vo verejnom živote miesto. Niektorí si to mýlili, napríklad sa domnievali, že prejavom odvahy je oslabiť už aj tak zoslabnuté skupiny obyvateľstva, vyhadzovať ľudí, narábať s krajinou ako rozmaznané dieťa s legom. Vyvršovať sa ekonomicky na slabých, však nikdy nebolo dôkazom odvahy, ale, naopak, znakom slabosti.

Budovanie sparťanskej spoločnosti sa skončilo neúspechom a dnes žijeme v jednej z európskych krajín, kde zmysel spoločenstva, ale aj spoločnosti zanikol. Nemôžeme sa teda čudovať, že na túto tradíciu zbabelých rozhodnutí nadväzujú extrémisti.

Kotleba a Sulík sú deťmi vtedajšej atmosféry, založenej na ponižovaní, vysmievaní sa a urážaní. V čase, keď ešte niektorí blogeri vypisovali oslavné texty na Sulíka, prenikal do verejného života tento druh malátnosti, poddávanie sa spoločensky prijateľnému hajzlovstvu a čoraz väčšieho odklonu od drzého ducha prvých mesiacov 90. rokov. Naučili sme sa s tým žiť.

Začali sme sa báť

Riaditeľka Divadla Štúdio tanca v Banskej Bystrici namiesto toho, aby vyzvala na odpor a podpornú zbierku pre medzinárodný festival, ponúka neonacistovi stretnutie a nabáda ho, aby si prišiel pozrieť predstavenie, hádam pochopí a peniaze jej vráti.

Pokračovanie článku patrí k prémiovému obsahu Sme.sk
Aj vy môžete byť jeho predplatiteľom

Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Mesačné predplatné
od 0,98 €
Objednať
Cena 0,98€ platí pre nových predplatiteľov prvý mesiac. Ďalšie mesiace sú za štandardnú cenu 3,90€.

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Čítajte ďalej

Piliere našej ekonomiky (Vico)

Karikatúra Fedora Vica na sobotu

Piliere našej ekonomiky (Vico)

Lolek a Bolek (Mandor)

Mandorova karikatúra

Lolek a Bolek

Ešte sme tu my! (Sliacky)

Karikatúra Mikiho Sliackeho na štvrtok

Ešte sme tu my! (Sliacky)

Neskoro, ale predsa (Vaněk)

Karikatúra Róberta Vaňka na stredu

Neskoro, ale predsa (Vaněk)

Premiér na kolenách (Sliacky)

Karikatúra Mikiho Sliackeho na utorok

Premiér na kolenách (Sliacky)

Škoda, že to nevyšlo (Vico)

Karikatúra Fedora Vica na pondelok

Škoda, že to nevyšlo (Vico)
Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop