Autorka je spisovateľka, od roku 1968 žije vo Švajčiarsku.
Okupácia Československa vojskami varšavského paktu 21. augusta 1968 zostáva najtragickejším dátumom v povojnových dejinách našich národov. V teplej letnej noci sme precitli do chladu „bratskej pomošči“.
Na 21 rokov zmrazila naše politické sebaurčenie, uvrhla suverénny štát pod svoj diktát lži, uzavrela hranice, znemožnila kontakty so svetom, pozastavila slobodný vývoj spoločnosti, zmarila kariéry a ako následok exodu státisícov roztrhala rodiny, priateľstvá a obrala krajinu o odborníkov, najmä o technickú inteligenciu.
Po 21. auguste som precestovala ako čerstvá maturantka Francúzsko a Rakúsko, až kým som nedostala azyl vo Švajčiarsku. Pritom som nestretla nikoho, kto by s nami nesúcitil a neodsúdil tento brutálny zákrok.
Reformy socializmu, ktoré ľudia na Západe obdivovali ako Pražskú jar či tretiu cestu, v nich budili nádej na alternatívu ku kapitalizmu, aj keď sa to dnes môže zdať romantické. Boli to časy hľadania nových spoločenských utópií v Európe. Do tvorivej atmosféry vtrhol šok z násilného ukončenia československého experimentu „socializmu s ľudskou tvárou”.
Solidarita a nečinnosť
Ale solidarita obyvateľstva západných štátov bola v rozpore s nečinnosťou ich vlád. To bol ďalší náraz na tvrdú realitu, uvedomenie si, že povojnová Európa vo svojom rozdelení na sféry vplyvu naďalej zotrvá. Nielen vlády, ale aj obyčajní ľudia na Západe sa báli. „Tí prídu ešte aj k nám,“ hovorili. Švajčiarski vojaci sa cvičili odrážať útoky hroziace vždy iba z Východu.
