Pravdu chcú prehlušiť veľkolepými oslavami svojich lží a vpáliť ich ľuďom do kože, aby nezabudli, ako sa veci v krajine majú.
Komunisti dúfali, že ľudia zabudnú na ryhy, ktoré ruské tanky v roku 1968 zanechali na asfalte a v dušiach.
A nielen dúfali. Pracovali na selektívnej strate pamäti národa. Aby sa dokonca aj tí amnézii odolnejší báli 21. august nazývať pravým menom: okupácia. Tak sa mohlo stať, že časť revolučnej mládeže v roku 1989 Alexandrovi Dubčekovi tlieskala, ale vlastne ho nepoznala.
Po 17. novembri niektorí opäť dúfali, že masa rýchlo zabudne na masérov svojho mozgu a oni budú môcť v novom prezlečení pokračovať tam, kde prestali.
Preto by si mal národ trénovať pamäť, aby sa nestalo, že budúce generácie budú stavať pamätníky ľuďom, ktorí pomáhajú normalizačným praktikám minulého režimu prežiť.