TEXT: Róbert Kotian
[content type="longread-pos" pos="left"]
Píše Róbert Kotian, moderátor
rozhlasovej diskusie
Dejiny.sk, spolupracovník
denníka Šport.
[/content]
P repáčte takú dlhú odmlku, ako však vraví klasický záhorský vtip, nebolo o čom. Približne takto som sa vám prihovoril pred 21 rokmi, keď to, o čom to vtedy bolo, tiež za veľa nestálo.
Napokon, boli dva týždne po noci skrátenej demokracie (tú si reálne pamätá už len staršia stredná generácia a viac) a triviálne zlo označovalo všetko ostatné nálepkou triviálneho dobra.
Odvtedy sme zistili, že aj tí „naši“ vedia – a ešte ako - podľahnúť pokušeniam moci a čoraz častejšie mi prichádza na um Pandorin príbeh s nádejou na dne skrinky, či bude koho si vybrať.
Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch
Medzitým som sa potuloval kade-tade, ale veď viete, dobrí vtáci sa vracajú. Chvíľu som aj zvažoval, či ostať pri vašom pôvodnom pomenovaní Oľga, predsa len som vtedy dosť sebavedome zabrúsil do revíra Václava Havla (aj Jula Satinského, čo som však v tom čase ani len netušil), ale potom som uprednostnil klasické poznanie športových komentátorov a analytikov, že víťazná zostava sa nemení (azda nebude opäť príliš sebavedomý pocit , že táto zostava je víťazná).
Odpusťte teraz, Oľga, dlhší citát, ale keďže si pomáham Paľom Vilikovským, nech toto zneužitie ospravedlní očakávaný estetický účinok. Napokon, sama ste mi ho v akejsi chvíli ponúkli ako vhodnú interpretáciu vzťahu medzi literatúrou a životom (žijete viac v literatúre ako v reále, poznamenali ste, a ako samostatne zárobkovo činná osoba na voľnej nohe už trinásty rok, momentálne spolupracujúca s tromi médiami, som zostal aj trochu zaskočený).
„Existuje totiž taký jav, nazvime ho, povedzme, kolobeh života v prírode, a každý, kto pracuje s konkrétnymi, hmatateľnými vecami, každý okrem nejakého načisto odtrhnutého literáta... ale aby som ťa zbytočne neurážal: zaoberáš sa ešte stále literatúrou?“
