Tridsiatnik Rado minulý týždeň na Facebooku oznámil, že odchádza zo školstva. Za katedrou stál necelých šesť rokov, no zistil, že povolanie učiteľa nie je preňho to „pravé orechové“.
Medzi bratislavských druhákov istej základnej školy sa nevráti ani ich prvá pani učiteľka. Čerstvá absolventka pedagogickej fakulty nezvládla v školských službách ani jeden školský rok, psychicky sa zo svojich školákov položila.
Nebola pripravená na záťaž rôznorodých dvadsaťtri detí, netušila, ako pracovať s rodičmi, a tak ich bombardovala e-mailovými správami, neraz zbytočnými. Je celkom možné, že sa dala zdeptať aj kolegyňami. Ktohovie?
Jedno je však isté, súčasní absolventi pedagogických fakúlt prichádzajú na svoje prvé pracoviská bez praktických skúseností. Počas vysokoškolského štúdia život v triedach vidia iba z „rýchlika“, a tak ich realita dokáže zaskočiť. Mnohí zo školstva utečú skôr, než sa v ňom stihnú zohriať. Zľaknú sa.
Nebolo to vždy tak. Až do roku 1989 bola u nás praktická príprava učiteľov na pedagogických fakultách prepracovaná a dobrá. Profesorka Beata Kosová z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici vo svojej výskumnej práci na túto tému napísala, že praktickú prípravu učiteľov začali rúcať pribúdajúce nové fakulty.
Dnes ich máme tridsaťštyri. Pre nedostatok peňazí začali podceňovať praktickú prípravu a pristúpili k obmedzovaniu pedagogických praxí. Dôsledok je dnes už zjavný.
