TEXT: Beata Balogová
[content type="longread-pos" pos="left"]
Dnes píše Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME.
[/content]
V ojtech umieral na jednej z ôsmich kovových postelí natlačených v strohej nemocničnej izbe. Na oknách boli mreže a jediným vľúdnym zvukom bolo hrkútanie holubov, ktoré občas pristáli na rímse. Jeho zdravotný stav neumožnil, aby umieral doma vo svojej izbe, ktorá ho uväznila potom, ako bol odsúdený na predčasnú starobu. Zomrel deň pred tým, než ho rodina mohla previezť do dôstojnejšej čakárne na smrť. On už nechcel čakať.
Vraj to s ním nemuselo tak dopadnúť. Veď si mohol aj po šesťdesiatke nájsť nejakú prácu, mohol chodiť na huby, chytať ryby alebo cestovať do krajín, ktorých mená poznal len zo školského atlasu. Ale nemohol.
Stratená generácia
Narodil sa pár dní po skončení druhej svetovej vojny a kým do jeho krajiny skutočne dorazila demokratická revolúcia, tak mal takmer štyridsaťpäť rokov. Keď neskôr po viac ako tridsiatich rokoch prišiel o svoju prácu, tú jedinú, ktorú celý život mal, tak ho nikto v jednej z tých hladových dolín nezamestnal. Povedali mu, že je starý. Aj keď sa tak necítil, chcel rýchlo zostarnúť, aby mohol byť dôchodcom a nemusel čeliť otázkam, či má nejakú prácu.
Bol tvrdý a zaťatý človek, a tak starol oveľa rýchlejšie, než sa starne za jedno desaťročie.
A podobne starla jedna celá generácia, ľudia, okolo ktorých sa revolúcia prehnala ako rýchlik, ktorý na ich stanici ani len nespomalil a oni doň nestihli naskočiť.
Vždy pripravený?
Nie je však zaručené, že dnešným tridsiatnikom, ktorým ešte vršok ambícií nedovolí vidieť za horizont päťdesiatky, sa o pár desaťročí bude starnúť ľahšie. Pre mnohých tak nie je bytostne dôležitá debata o tom, ako sa bude žiť v krajine, kde počet starých ľudí bude narastať.
Niektorí dokonca dúfajú, že technologický pokrok to vyrieši a čas, keď umne naprogramované roboty pomôžu babičke umyť si vlasy a zašnurovať topánky, nie je storočia vzdialený.
Poznanie, že naši rodičia zostarli, niekedy prichádza ako druh blesku, ktorý nás zasiahol nepripravených. Na mnohých miestach sa spolužitie generácií v jednom priestore prerušilo, a tak staroba často nie je v našich obydliach každodenným hosťom. Niekedy starnutie vnímame ako chorobu, a nie ako prirodzený stav.
Existuje obrovský počet podporných internetových skupín o tom, ako sa postarať o novorodené dieťa, ako prekonať rozchod alebo ako napísať bombastický životopis, ktorý zaručí úspech. Diskusné stránky o tom, ako sa postarať o starnúceho rodiča, však už tak ľahko nenájdete.
Na Slovensku staroba nebude ľahšia
Táto krajina nie je pripravená na starnutie svojho obyvateľstva. Chýbajú nám dôstojné miesta na umieranie pre tých, ktorí nebudú mať to šťastie, aby umierali medzi blízkymi doma.
Domovy dôchodcov často nie sú vľúdne miesta, hoci ten posledný domov, z ktorého človek odchádza, by takým mal byť.
